Slovensko potrebuje stropy
V diskusii o verejnom dlhu sa často spomína solidarita medzi generáciami. Obyčajne sa tým myslí, aby sme nadmerne nezadlžovali ešte nenarodené generácie.
Ide o dôležitý argument, prečo zakotviť v ústavnom zákone hornú hranicu miery zadlženia verejného sektora. Nemali by sme však zabúdať ani na iné, skutočné stropy, ktoré by nám mohli čoskoro spadnúť na hlavu. Ak teda nezačneme rozumnú diskusiu o verejných investíciách, ktoré dnešná generácia nevyhnutne potrebuje.
Reakcie na návrh ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti, ktorú nedávno spoločne predstavili všetky parlamentné strany, sa sústredili zväčša na číslo udávajúce výšku verejného dlhu, pri ktorom má byť vláda podrobená hlasovaniu o dôvere.
Návrh stanovuje takýto strop na úrovni 60 percent toho, čo naša ekonomika za rok vyprodukuje, pričom táto hodnota má postupne klesnúť na polovicu ročného produktu. Viacerí by radšej videli túto hranicu na 50 percentách už teraz. Niektorí si dokonca myslia, že by dlh mal čo najskôr rýchlo klesať a dosiahnuť nulovú úroveň.
Nehanbím sa priznať, že za výškou dlhového stropu v návrhu zákona nestojí hlboká vedecká analýza. Otázku sme však zvážili z niekoľkých hľadísk.
Chceme sa vyhnúť tomu, aby nás bankoví díleri s menším citom pre detail hodili do jedného vreca s krajinami ako Argentína. Aj Slovensko rieši svoje staré dlhy novými a z hľadiska kvality života je veľmi dôležité, aby to dokázalo robiť naďalej a lacno. Nechceme sa dostať do situácie, keď naše príjmy ledva stačia na splátky dlhu a pred prichádzajúcou zimou nemáme ani len na kúrenie. Z tohto hľadiska vieme napríklad naisto povedať, že strop na úrovni 80 percent by bol privysoký. Z rovnakého dôvodu je práve v čase politickej neistoty dôležité schváliť ústavný zákon.
Zároveň chceme, aby nezatekali strechy na školách a aby vzdelávanie a výskum dosahovali medzinárodnú úroveň. Na to potrebujeme aj nemalé investície vo verejnom sektore do stavieb, technológií, ale aj do ľudí. Existuje množstvo projektov, ktorých spoločenský prínos prevyšuje cenu pôžičky na ich financovanie. Musíme sa naučiť ich rozpoznať a hospodárne zrealizovať.
Ten, kto si myslí, že by sme dlhodobo mali mať nulový dlh, nám v skutočnosti vraví, že by sme mali všetky takéto investície financovať iba z dnešných príjmov alebo z našetrených peňazí. Vo vyspelej spoločnosti si však málokto stavia dom po dlhých rokoch živorenia o suchých rožkoch a vode. Je ťažké nevidieť prínosy rozloženia nákladov investície v čase, najmä ak sa aj vďaka investíciám očakávajú vyššie príjmy.
Aby bol dlhový strop účinný, musí byť všeobecne akceptovaný politikmi a spoločnosťou. Hľadali sme preto číslo, ktoré bude mať podporu všetkých parlamentných strán. Zobrali sme do úvahy súčasnú výšku dlhu, neistotu vzhľadom na jeho krátkodobý vývoj v čase globálnych turbulencií, ako aj to, že jeho rast pred dosiahnutím dlhového stropu majú pribrzdiť politicky, ale aj na peňaženkách občanov citeľné sankcie.
Nakoniec sme sa dohodli na hodnote, pri ktorej aj nasledujúce dve vlády budú mať s veľkou pravdepodobnosťou značnú rezervu, aby sa sankciám rozvážnou politikou vyhli. Pre ďalšie vlády už bude strop postupne klesať na dlhodobých 50 percent hrubého domáceho produktu.
Je to hodnota, ktorá umožní triezve uvažovanie o verejných financiách. Dodržiavaním takto stanoveného stropu sa vyhneme rôznym pnutiam. Rozhodovanie a zodpovednosť zostanú v rukách politikov a občanov. Ak by sme sa však stali závislými od kreditnej karty štátu, dlhový strop a s ním spojené sankcie nám pojem zodpovednosti včas pripomenú.