Neľahká úloha van Rompuya
Od super summitu krajín Európskej únie konaného v nedeľu sa vlastne nič neočakávalo. Čo nám teda táto schôdzka predstaviteľov štátov priniesla? Podľa vyhlásení politikov ide najmä o "pokrok v príprave komplexného plánu" na riešenie súčasnej dlhovej krízy s výhľadom, že bude chrániť EÚ a najmä členské štáty aj do budúcnosti. Rozhoduje sa o tom, či sa do záchrany zapojí aj Európska centrálna banka (ECB) a či EFSF (euroval) získa bankovú licenciu, aby si podobne ako iné banky mohol od ECB požičiavať.
To by však podľa nemeckej kancelárky Angely Merkelovej nebolo v súlade so zmluvami. Preto je výsledkom summitu, okrem prijatia sankcií proti „podvodníkom v eurozóne“, poverenie pre stáleho predsedu Európskej rady Hermana Van Rompuya, aby preskúmal možnosti zmeny Lisabonskej zmluvy v záujme užšieho prepojenia ekonomík jednotlivých štátov tak, aby táto zmena prešla v členských krajinách čo najhladšie.
Tento nenápadný výsledok summitu možno považovať za predzvesť ukončenia diskusií o finalite európskej integrácie. O oveľa užšej spolupráci a jednotnom hlase EÚ sa už dlho vedú rozsiahle diskusie. V „dobrých časoch“ sa krútili len okolo zahraničnej politiky a pozície únie v medzinárodných vzťahoch. Nadobudli skôr charakter akademickej debaty ako reálneho plánu. No dnes sa volanie po oveľa užšej spolupráci ozýva paradoxne opäť z ekonomických kruhov.
Súčasná kríza sa stáva paralelou k situácii západoeurópskych krajín po druhej svetovej vojne, keď ich vojnové náklady a ekonomická vyčerpanosť dohnali k zjednoteniu najskôr sektorov produkcie uhlia a ocele. Už vtedy zakladatelia tohto zjednotenia počítali s tým, že výsledkom integrácie nemôže byť nič menšie ako federalizované „Spojené štáty európske“.
Už vtedy rozhodujúci tandem tvorili Nemecko a Francúzsko. A hoci dnes v Európe vojna neprebehla, ani sa neskončila, niektoré ekonomiky vykazujú stav ako po vojne. Navyše je zjednotená Európa s dvadsiatimi siedmimi rozdielnymi hospodárstvami a daňovými systémami vystavená turbulenciám globálnej ekonomiky bez možnosti primeranej obrany, zraniteľná i v iných oblastiach. Zároveň ešte nikdy nestála tak blízko k naplneniu svojich federalistických ambícií.
No Van Rompuy stojí pred neľahkou úlohou. Má primať členské štáty, aby sa dobrovoľne a bez boja vzdali svojej suverenity v ekonomickej oblasti a následne aj v oblasti daňovej, sociálnej až im postupne nezostane nič alebo len veľmi málo. Pomocou právnických kľučiek a medzier má dosiahnuť to, čo sa odmietnutlo spolu s Ústavnou zmluvou a najlepšie tak, aby v členských krajinách nemuseli o tejto otázke prebehnúť referendá, tak, aby ich ústavné súdy nemohli konštatovať nesúlad s domácou ústavou. Opäť sa ponúka paralela, pretože obdobným spôsobom vošla do platnosti aj v referendách odmietnutá Ústavná zmluva, len jej dnes hovoríme Lisabonská.
V súvislosti so spomínanými opatreniami sa akosi nehovorí o tom, ako tento plán postihne obyčajného pracujúceho občana EÚ. Hovorí sa o bankách, o dlhovej kríze, no nehovorí sa o občanovi, ktorý prichádza o prácu, kráti sa mu plat a dôchodok.
Podľa slovenskej premiérky sú iba dve možnosti, ktoré pre občana z celého cirkusu vyplynú: buď sa po prijatých opatreniach zvýšia ceny, alebo nezamestnanosť. Ani jeden z týchto scenárov nie je optimistický. Vyššie ceny znížia spotrebu, a tým aj ekonomický rast. Nezamestnanosť prinesie nižšiu spotrebu a tým aj zníženie ekonomického rastu. V konečnom dôsledku to môže priniesť nižšiu dôveru v európsku integráciu a jej naplánované prehlbovanie. A to predsa únia vo svojom komplexnom riešení nechce.
O všetkom sa však rozhodne v stredu…