Veľmoci na rázcestí
Zmierenie Nemecka s Francúzskom po druhej svetovej vojne sa dodnes považuje za základ európskej integrácie.
Cieľom spolupráce medzi obidvoma krajinami, ktorú iniciovali nemecký kancelár Konrad Adenauer s francúzskym prezidentom Charlesom de Gaullom, bolo zlepšenie vzájomných vzťahov, čo v konečnom dôsledku znamenalo obrovský pokrok pre celú Európu. Preto asi nikoho neprekvapí, že žiaci v Nemecku i vo Francúzsku sa o Európe ako prvé dozvedia to, že Európska únia slúži najmä na zachovaniu mieru na našom kontinente. Lenže pod podmienkou výborných vzťahov medzi bývalými európskymi úhlavnými nepriateľmi.
Európska dlhová kríza však znamená vážnu zaťažkávaciu skúšku pre vzájomné vzťahy oboch krajín. Prejavuje sa to najmä v médiách. Významný francúzsky denník Le Monde nedávno zverejnil viacero článkov o „európskej vlne strachu voči Nemecku“. Gaétan de Cap?le napísal v úvodnom článku o tom, že Nemecko pod vedením kancelárky Angely Merkelovej považuje za „neflexibilné“. Súčasne uznávaný nemecký historik Michael Stürmer zasa v denníku Die Welt premýšľal „o riešení nemeckej otázky“ v zmysle vyrovnávania vzťahov medzi zjednoteným Nemeckom a Európou.
Zdá sa, že úprimná komunikácia medzi Berlínom a Parížom je minulosťou. Pritom ešte len nedávno sa špekulovalo o tom, či Merkelová s francúzskym prezidentom Nicolasom Sarkozym cez projekt európskej ekonomickej vlády chcú vytvoriť akýsi model spoločného vedenia na starom kontinente. No „Merkozy“ sa v poslednom čase už nedokážu dohodnúť na spoločnom postupe.
Angela Merkelová hovorí o tom, že stroskotanie eura by znamenalo koniec politickej spolupráce na kontinente. Tým chce donútiť predovšetkým Nemcov, aby akceptovali nastúpenú cestu k užšej integrácii Európy. No v skutočnosti ich však vedie do čoraz väčšej izolácie. Berlín napríklad trvá na tom, že je proti vydávaniu eurobondov. Namiesto toho Merkelová dáva prednosť vydávaniu „elitných bondov“, za ktoré by ručili bohaté krajiny eurozóny. Práve v tejto kľúčovej otázke zhoda s Francúzskom neexistuje. Sarkozy obhajuje čo najrýchlejšie zavedenie eurobondov, na ktorom by sa predsedovia vlád Európskej únie mali uzniesť už na svojom nasledujúcom summite, ktorý sa uskutoční budúci týždeň v Bruseli. Zároveň chce presadiť zmenu základných zmlúv o EÚ v tom smere, že členovia eurozóny budú sami rozhodovať o stabilite spoločnej meny.
Naproti tomu Merkelová uprednostňuje riešenie, ktoré by sa malo týkať všetkých členských štátov EÚ. V prípade, že by niektorý z nich prekročil povolenú výšku deficitu, bolo by ho možné zažalovať. Na tento účel chce založiť inštitúciu, ktorá by kontrolovala jednotlivé národné rozpočty. Podporu pre tento návrh však asi u nikoho nenájde. Zatiaľ čo francúzsky prezident trvá stále na svojom a predstavitelia Európskej komisie a Európskeho parlamentu sa obávajú oslabenia svojej pozície, tak predovšetkým malé alebo pomerné nové členské štáty ako Írsko a Poľsko sa boja ďalšej straty suverenity voči Bruselu.
Merkelová si zrejme neuvedomuje, aký zmätok vyvolala svojou iniciatívou. Zrejme asi ani nechápe následky svojho váhania. Prví z tých, ktorí mali záujem investovať do eurovalu, už zmizli. Eurozóna sama však nemá dosť peňazí na to, aby vedela zmierniť následky viacerých štátnych bankrotov. Práve v tejto situácii treba robiť všetko preto, aby medzi európskymi partnermi zostalo zachované aspoň minimum dôvery. Hladká komunikácia medzi Berlínom a Parížom je na to bezpodmienečným predpokladom. Je teda najvyšší čas, aby si Merkelová zase našla spoločnú reč so Sarkozym.