Nárok na úspech
V uplynulých dňoch sa v súvislosti s protestujúcimi lekármi politici a "odborní analytici" často oháňali Hippokratovou prísahou, vyzývali protestujúcich lekárov k zodpovednosti. Ak takéto hodnotenie situácie zaznieva z úst priekopníkov neoliberálnych ekonomických riešení, ide o prejav nanajvýš selektívneho prístupu k realite.
Ak nás doteraz vládni politici presviedčali, že zdravie je rovnaký biznis ako každý iný, lekári tento mýtus v priamom prenose vyvrátili. Ak podá dvetisíc zamestnancov nejakého podniku výpoveď a podnik preto musí prestať vyrábať, život v spoločnosti pôjde pokojne ďalej. Keď podalo výpovede dvetisíc lekárov, vláda musela pristúpiť k vyhláseniu núdzového stavu. Zrazu sme sa stali svedkami, ako vzývači posvätnej neviditeľnej ruky trhu chceli uprieť jednej skupine ekonomických subjektov základné právo správať sa trhovo.
Nikto z neoliberálov nikdy neoznačil za vydieračov finančné skupiny stojace v pozadí súkromných poisťovní, ktoré sa domáhajú zisku z verejného zdravotného poistenia. Pritom chcú to isté, čo chceli protestujúci lekári. Viac peňazí pre seba, dokonca z toho istého balíka. Kým v jednom prípade ide o legitímny nárok, v druhom o nenažranosť.
Nik neupiera manažérovi, kuchárovi, sekretárke alebo inštalatérovi právo rozviazať pracovný pomer, keď nie je spokojný s pracovnými podmienkami. Každý má právo rozhodnúť sa, či je ochotný pracovať za určitých podmienok alebo nie. Okrem lekárov.
Akoby sa človek tým, že sa kedysi v osemnástich rozhodol študovať na lekárskej fakulte, naveky zaviazal otrocky slúžiť systému. Spoločnosť akoby automaticky očakávala, že zdravotníci na svoj osobný záujem a záujem svojej rodiny zabudnú v prospech verejného blaha. V mene zodpovednosti, ktorú propagátori neoliberálneho individualizmu vytrvalo opľúvajú.
Tento tragikomický obraz selektívneho hodnotenia reality podčiarkuje minister zdravotníctva, ktorý vyzýval lekárov k takto chápanej zodpovednosti. Ivan Uhliarik, ktorý sám dal kedysi prednosť svojim osobným záujmom a namiesto obetavej služby pacientom si zvolil neporovnateľne lepšie honorovanú kariéru vo farmaceutickom biznise a neskôr v politike.
Prečo sa minister v núdzovom stave nezriekol svojej funkcie, neobliekol si biely plášť a nešiel v duchu Hippokratovej prísahy, na ktorú sa sám odvolával, za nástupný plat 500 eur v čistom ošetrovať pacientov v akútnom stave? Je predsa taký istý lekár ako stovky tých, čo dali výpoveď a od ktorých údajne takýto uvedomelý postoj očakával.
V minulom volebnom období sa v súvislosti s návrhom milionárskej dane predstavitelia súčasnej vlády rozhorčovali, že ide o trestanie úspešných. Takáto argumentácia odráža neoliberálne chápanie úspechu. Jednoducho povedané, čím viac zarábaš, tým si úspešnejší. Ak zástancovia týchto myšlienok spochybňujú legitimitu lekárov dožadovať sa lepšieho ohodnotenia svojej práce, tým vlastne upierajú ich nárok byť v očiach spoločnosti úspešní.
Tí, ktorí u nás dlhodobo úspešne pestujú kult všemocného trhu a glorifikácie zisku, sa nemôžu čudovať, ak sa týmto „morálnym imperatívom“ začali riadiť aj lekári. Odsudzovať niekoho za postoj a konanie, ktoré v inom prípade obhajujú, či dokonca dávajú za vzor, je pokrytecké. Vyčítať lekárom, že sa rozhodli bojovať za lepšie pracovné podmienky pre seba a vyššie finančné zabezpečenie svojich rodín, jednoducho nie je fér.