Prečo práve teraz
V súvislosti s protestnou akciou lekárov sa často opakuje otázka, prečo sa rozhodli pre radikálne riešenie práve teraz. Pokiaľ sa pamätám, akosi nikdy nebol vhodný čas na zásadné riešenie problémov zdravotníctva. Naše požiadavky sa síce zväčša s pochopením uznávali ako oprávnené, len sme sa vraj ozvali práve v najnevhodnejšom čase. Vždy sa našiel argument, prečo sa niečo nedá a nemôže, len občas sa spravili kozmetické úpravy na zapchatie úst.
Možno sme po tých rokoch zmúdreli. Prečo práve teraz? Možno aj preto, že po rokoch rozkrádania spoločného majetku, množstva pochybných tendrov a výberových konaní, podozrivých prenájmov a nevýhodných zmlúv, ktoré tu predvádzali rôznofarebné politické zoskupenia, sa lekárom minula trpezlivosť. Pochopili sme, že ak nespravíme niečo radikálne, nikdy na nás nepríde rad, nikto nás nebude brať vážne. Tak ako pedagógov, vedcov a mnoho iných vzdelaných ľudí v tomto štáte.
Väčšina lekárov, ktorí dali výpovede zo zamestnania, nechcela opustiť svoje pracoviská a odísť do zahraničia za vidinou lepšieho zárobku. Chcú pracovať naďalej v slovenských nemocniciach, no nie sú ochotní podrobovať sa arogancii moci a donekonečna tolerovať „huncútstva“ politikov, ktorí pridlho ukrajovali z vážnosti nášho povolania. Lekári žiadajú primerané ohodnotenie práce, ktoré sa odzrkadlí v ich tarifnej mzde, a nie v možnosti privyrobiť si nekonečným množstvom práce nadčas. A žiadajú aj takú „nehoráznosť“, ako je dodržiavanie Zákonníka práce. O mnohých ďalších benefitoch a bonusoch zamestnancov iných rezortov pritom môžeme iba snívať.
Náročnosť povolania
Pracujem 32 rokov ako lekár anestéziológ a intenzivista, z toho 28 v menších okresných nemocniciach, kde som priemerne odpracoval každý mesiac 300 hodín priamo na pracovisku, vyše 100 hodín pohotovosti mimo pracoviska a absolvoval som 6 až 8 pohotovostných služieb, niekedy aj viac.
To znamená, že okrem bežnej dennej osemhodinovej pracovnej zmeny som šesť- až osemkrát v mesiaci strávil na pracovisku nepretržite 32 hodín a nesmel som ho opustiť. V ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu som musel byť pripravený robiť neraz pod silným psychickým tlakom rozhodnutia, ktoré často zásadným spôsobom ovplyvnili zdravie pacienta alebo rozhodovali o jeho osude.
Podobným spôsobom pracuje celý život väčšina lekárov s tým rozdielom, že vo fakultnej nemocnici v Prešove, kde pôsobím teraz, nesmie lekár opustiť pracovisko pri výkone pohotovostnej služby „iba“ 24 hodín. V živote som nebol na žiadnom rekondičnom pobyte, pretože zamestnávateľ takéto bonusy nikomu poskytnúť nemohol. Nemal za čo.
V roku 2007 som po 28 rokoch praxe chcel zo zdravotných dôvodov zmierniť pracovné tempo a požiadal som o predčasnú penziu. Pretože som ešte neodviedol dostatok práce pre spoločnosť, dôchodok mi, samozrejme, Sociálna poisťovňa skrátila na 323,87 eura. Ako živiteľ rodiny som si nemohol dovoliť byť odkázaný iba na ne, preto naďalej pracujem a využívam aj závideniahodnú možnosť „privyrobiť si“ v pohotovostných službách.
Ak sa lekár dožije dôchodkového veku, počas svojho produktívneho života odpracuje priemerne 182 000 hodín, čo je 2,5-násobok základného fondu pracovného času. Objem týždennej a mesačnej práce lekárov v nemocniciach, ako aj spôsob výkonu pohotovostných služieb nemá obdobu v žiadnom inom rezorte. Nehovoriac o zodpovednosti, psychickej a fyzickej záťaži a možných právnych dôsledkoch ich práce.
Hippokratov odkaz
Kde je hranica bezpečnosti výkonu lekárskeho povolania tak pre pacienta, ako aj pre samotného lekára pri takto fungujúcom systéme zdravotnej starostlivosti?
Lekárske povolanie bolo kedysi slobodným povolaním, podobným umeniu. Žiadne umenie sa však neprejaví naplno, ak sa mu nevytvoria priaznivé podmienky. Hippokratova prísaha je len tradičným formálnym pripomenutím príslušnosti k lekárskemu stavu pri ukončení štúdia. Teraz nás ňou vydierajú, akoby išlo o právne záväzný akt. Má však aj druhú, málo známu a zabúdanú časť:
„Ak budem túto prísahu zachovávať a plniť, nech mi je dopriate žiť navždy šťastne, požívať úctu všetkých ľudí a tešiť sa z plodov svojho umenia.“
Aj to je Hippokratov odkaz pre dnešné dni i nasledujúce generácie.