Všetko pre blaho pacienta
Na súčasnú diskusiu o štrajku lekárov a výške ich miezd sa dá pozerať z dvoch uhlov pohľadu. Prvý je možné zamerať na podstatu komunikácie, ktorá tu v uplynulých dňoch prebiehala.
Druhý na širší ekonomický kontext fungovania verejného sektora. Komunikácia o mzdách sa ani v náznaku nepodobala na normálny sociálny dialóg.
Diskusia a kompromis
Diskusia v akejkoľvek oblasti vyzerá inak. Dve strany, ktoré sa sporia, hľadajú odpoveď pri riešení problému tak, že sa dohodnú na jej východiskách, potom na niekoľkých možnostiach riešenia a v závere na kompromise. Diskusia o mzdách lekárov je len pokračovaním série nenachádzania kompromisov. Zväčša sú postavené na klamstve alebo polopravde.
Prvým predmetom týchto debát bol spor o to, komu je lepšie predať štátne podniky. Mohli sme si vybrať medzi dvoma možnosťami. Prvou – predať domácemu investorovi tisíckorunovú akciu monopolného podniku za niekoľko halierov. Nebudeme spomínať podnik, ktorý takto skončil, aby sme ho náhodou nepoškodili. On za to nemôže. Následne sa však predal za trhovú cenu. Rozdiel medzi nízkou nákupnou a predajnou cenou sa dostal do bilancie u niekoľkých súkromných osôb, ktoré mohli financovať politickú stranu, ktorá im umožnila dobrý zárobok.
Druhou možnosťou bol predaj zahraničnému investorovi. Tak ako v predchádzajúcom prípade sa všetko opakuje. Obe možnosti vygenerovali dva výsledky. Jedným boli nesplatené privatizačné úvery. Pre ne sa oddlžovali a privatizovali banky. Ak vygenerovala privatizácia výnosy, tie sa prejedli na oddlžovanie rôznych sektorov verejnej ekonomiky. Znamená to, že finančné riadenie podnikov verejného sektora služieb sa nenastavili dobre, lebo generovali straty. Výnosy z privatizácie boli jednorazové a nebudú sa opakovať.
Vyberanie hrozienok
Podobné znaky má aj diskusia o mzdách lekárov – netýka sa podstaty, teda ekonomiky. Slovenské zdravotníctvo má za sebou éru fragmentácie, privatizácie a prichádza do etapy zmeny modelu financovania. Počas posledných dvadsiatich rokov v tomto rezorte vznikali niekoľko ráz nesplatené dlhy. Štát ich zaplatil a sektor oddlžil. Potom spustil privatizáciu.
Reforma zdravotníctva nebola ničím iným ako privatizáciou väčšej časti peňažných tokov určených na zdravotné účely. Udiala sa v oblasti vyberania peňazí od obyvateľstva do zdravotných pokladní. Poisťovňa kryje riziko. Jedna zdravotná pokladňa je štátna a dve sú súkromné. Privatizácia finančných tokov bola aj pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Sprevádzala ju fragmentácia činností. Zo zdravotníckych zariadení sa vybrali aktivity, ktoré prinášajú zisk. Odovzdali sa súkromným firmám.
Predstavme si, že by štát vlastnil plný kravín. Vyhlási reformu, pri ktorej z neho vyčlení rôzne činnosti. Prevádzku kravína a odpratávanie hnoja ponechá vyššiemu územnému celku. Krava na polovicu patrí VÚC a napoly neziskovej organizácii. Na mlieko majú nárok členovia neziskovej spoločnosti, ktorí jeho dojenie a predaj zadávajú súkromnej firme. Za slušný poplatok. Zábavné, nie? Také čosi hocikto nevymyslí. A ten, kto to vymyslel, rozpráva, že odstraňuje pozostatky socializmu.
Tak ako v kravíne, tak je to aj po reforme zdravotníctva. Pozrime sa na jeden pomyselný príklad. Niekto si zlomí nohu. Privezie ho súkromná sanitka. Sadru mu dajú v čiastočne privatizovanej poliklinike, röntgen mu urobia v súkromnej prevádzke a krv analyzujú v súkromnom laboratóriu. To najlepšie si vydoja tí, čo si to vybavili. A je úplne jedno, s akou časťou politického spektra sú spojení.
Asymetria informácií
Z hľadiska ekonomiky je zdravotníctvo odvetvím s najväčšou asymetriou informácií. Pacient nikdy nevie, či mu predpísali najlacnejšie lieky, nemá predsa v hlave databázu liekov. Podobne sa nikdy nedozvie, koľko stálo jeho ošetrenie zlomenej nohy, a nevie, koľko kto za to dostal. Namiesto toho počuje ideologickú frázu: Všetko pre pacienta!
Za socializmu bol iný slogan: Všetko pre človeka, všetko pre blaho človeka! Podľa jednej anekdoty sa Gruzínec vrátil z Moskvy do rodnej dediny a pred kamarátmi vyhlásil: „Aj som videl toho človeka, súdruha Leonida Iľjiča Brežneva.“ Dnes nie je sám, lebo nemáme jednu stranu. Privatizérov verejných finančných prostriedkov je niekoľko.
V súčasnosti by sa preto malo diskutovať nielen o mzdách lekárov, ale aj o tom, aký systém financovania budeme používať. Existuje zákon zachovania množstva peňazí. Znamená to, že v ekonomike existuje iba toľko finančných prostriedkov, koľko vygeneruje národné hospodárstvo. Väčšie množstvo znamená znehodnocovanie meny. Pre zdravotníctvo to znamená, že celkové množstvo finančných prostriedkov, ktoré je v systéme, je priamo úmerné stavu ekonomiky.
Počas recesie môže ich množstvo klesnúť. Každé zdravotnícke zariadenie má príjmy, ktorými sú peniaze zo zdravotných poisťovní. Medzi ich výdavky patria mzdy, platby za energie, nájmy, materiál a podobne. Ak sa zvýšia mzdy, nemôžu sa znížiť platby za teplo, elektrickú energiu alebo dopravu. Hospodárenie každého podniku, aj zdravotníckeho zariadenia, musí byť prinajmenej vyvážené – príjmy sú rovné výdavkom.
Ak sa zvýšia mzdy v sektore zdravotných zariadení, jeho vyvážené hospodárenie sa môže dosiahnuť niekoľkými spôsobmi. Prvým je zníženie počtu týchto zariadení. Druhým zvýšenie produktivity práce pracovníkov – menej pracovníkov s vyššími mzdami bude podávať väčšie výkony, teda obsluhovať viac pacientov.
Tretím spôsobom dosiahnutia rovnováhy je zavedenie komerčného poistenia. To znamená, že obyvatelia nebudú platiť len zdravotné odvody, ale aj povinné poistenie. Ak komerčné poistenie nebude pokrývať platbu zdravotníckemu zariadeniu, bude treba zaplatiť z vlastnej peňaženky. Heslo všetko pre blaho pacienta sa premení na: „Ďalšie platby prenesieme na pacienta!“
Inflácia slov spojených s diskusiou o mzdách je aj infláciou ekonomických nezmyslov.