Ešte raz o jednom nepravdivom mýte
Smrť Václava Havla je dôvodom vrátiť sa ešte raz k téme, ktorá bola súčasťou nacionalistickej mytológie Slovenska. Pád výroby ťažkých zbraní na Slovensku bol pred dvomi desaťročiami pre nacionalistov efektnou zámienkou na rozpútavanie protičeských, respektíve protifederálnych vášní.
V očiach časti verejnosti na Považí, Turci, Kysuciach či v Detve sa z morálneho apelu Václava Havla a reálneho úsilia federálnej vlády o konverziu zbrojárskej výroby stalo protislovenské sprisahanie Čechov. Tento mýtus prispel k tomu, že uvedené regióny sa stali nadlho baštami podpory SNS a HZDS a prispeli k strastiplnému vývoju Slovenska v 90. rokoch .
Rýchlo po rozbití republiky sa ukázalo, že nová, čisto slovenská vláda nedokázala zbrojovky zachrániť: ich pád sa, naopak, ešte viac urýchlil. Časť z ich niekdajších zamestnancov už dávno chápe, že rozpad Československa ich situáciu len zhoršil. Druhá časť zotrváva v blude, bez ohľadu na akékoľvek fakty. Pre tých medzi týmito pólmi má význam zaoberať sa faktmi.
Slovenská zbrojná výroba bola za komunizmu obrovsky predimenzovaná, čo osobitne platilo o výrobe tankov a obrnených transportérov. Veľká väčšina produkcie šla buď priamo, alebo po použití v československej armáde na vývoz . Najväčším dovozcom ťažkých zbraní zo slovenských zbrojoviek bol suverénne Sovietsky zväz, ktorý odoberal napríklad až 70 % produkcie obrnených transportérov z Detvy. V rokoch 1972 až 1988 ich doviezol najmenej 5 100. Mnoho zbraní však prúdilo aj do rozvojových krajín – v osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov šlo pri tankoch a transportéroch najmä o Irán, Irak, Sýriu, Alžírsko a Indiu.
Časť zbraní dodaných do týchto krajín v rámci "internacionálnej pomoci” odberatelia nikdy nezaplatili, ale stratu niesol československý štát. Napriek tomu v "zlatých rokoch” zbrojnej výroby dosahovala hodnota exportu čs. zbraní úctyhodné sumy: v roku 1986 1,745 miliardy dolárov, v roku 1987 1,796 miliardy dolárov a v rekordnom roku 1988 až 1,833 miliardy dolárov. Už v roku 1989 – ešte za komunizmu – však nastal citeľný pokles na 1,459 miliardy USD a ďalej rýchly pád: v roku 1990 na 759 miliónov USD, v roku 1991 na 355 miliónov dolárov a v roku 1992 na 213 miliónov dolárov – teda na menej ako jednu osminu exportu "zlatých” rokov.
V rokoch 1993 až 1997, už ako samostatný štát, vyviezla Česká republika dohromady zbrane za 993 miliónov dolárov, čo ju radilo na 13. miesto v rebríčku svetových exportérov zbraní (len pre zaujímavosť, na čele zoznamu boli a stále sú USA, Rusko, V. Británia, Francúzsko, Nemecko, Čína, Holandsko, Taliansko, Kanada, Španielsko, Izrael a Ukrajina). Slovenský export dosiahol za rovnaké obdobie len niečo viac ako tretinu českého: 355 miliónov dolárov a 24. miesto v rebríčku exportérov. Za vtedajším obchodným úspechom ČR sa skrývalo viac ako 100 cvičných lietadiel dodaných v posledných rokoch najmä do Egypta, Thajska a Tunisu, ktorých hodnota predstavovala viac ako polovicu hodnoty českého exportu zbraní. Mimochodom, lietadlá L39 Albatros sa významne podieľali aj na vývoze v zlatých osemdesiatych rokoch – nebola to teda zďaleka, ako sa pod Tatrami traduje, len slovenská zbrojná výroba, čo tvorila československý export zbraní.
Z uvedených čísiel vyplýva, že smrtiacu ranu predimenzovanému slovenskému zbrojárstvu nedal prezident Havel, ale niekoľko historických skutočností: koniec studenej vojny a dohody o odzbrojení, ktoré presýtili medzinárodný trh vyraďovanými staršími zbraňami. Rozpad ZSSR a s ním strata jednoznačne najväčšieho trhu pre zbrane vyrábané na Slovensku. Koniec dlhých krvavých konfliktov na Blízkom a Strednom východe, v ktorých zhorela aj väčšina tankov a transportérov zo Slovenska. Významnú dodatočnú ranu prestíži tankov a obrnených transportérov sovietskej konštrukcie vyrábaných aj na Slovensku dala v roku 1991 operácia Púštna búrka a v roku 2003 rozbitie irackých tankových zborov, dve vojny, ktoré pochovali v piesku púšte množstvo ocele pochádzajúcej z Martina, Detvy a Považia.
Pod pád slovenského zbrojárstva sa veľkými písmenami podpísala aj neschopnosť štátu politicky zabezpečiť predaj slovenských zbraní, za čo mohla čiastočne aj ich nepriaznivá sortimentná štruktúra a technologická zaostalosť. To, že moderné zbrane naši strojári kedysi dokázali vyrobiť, bolo irelevantné: bolo ich treba vedieť aj predať.
Väčšina uvedených okolností bola globálneho charakteru a nemohla za ne ani federálna vláda, ani prezident Havel. Jedna zmena, za ktorú slovenskí zbrojári ťažko zaplatili, však predsa len bola domácej réžie. Okrem exportu zbraní do zahraničia bola významným odberateľom produkcie slovenských zbrojoviek československá armáda. Časť týchto peňazí šla spravidla na nákup nových zbraní od domácich producentov.
Dátum úmrtia slovenského zbrojného priemyslu bol totožný s dátumom volieb v roku 1992. Václav Havel ho urýchlil len jedným spôsobom: tým, že ako československý prezident netrval na vyhlásení referenda o rozpade republiky. Prečo sa tak zachoval, sa dá pochopiť, ale je možné, že to bola najväčšia chyba politického života tohto výnimočného človeka a velikána Európy 20. storočia.