Večné nomenklatúry
Po zmene spoločenského zriadenia národné hospodárstvo v transformujúcich sa štátoch môže obohatiť politickú ekonómiu o nové mechanizmy, ktoré získali pevné miesto v reálnej ekonomike.
Pred rokom 1990 bolo hospodárstvo na Slovensku súčasťou mechanizmov dlhodobého plánovania. Plán mali na starosti odborníci, ktorí sa tešili dôvere jednej, vládnucej politickej strany. Vlastníctvo aktív bolo štátne, všeľudové. V štruktúre kontroly nad aktívami stáli funkcie. Ich schválenie nebolo možné bez súhlasu najvyšších straníckych orgánov. Išlo o tzv. stranícku nomenklatúru.
Slovo nomenklatúra pochádza z latinského výrazu nomenclator (nomen – meno, calare – volať). V starom Ríme to bol otrok, ktorý pánovi pripomínal mená osôb, ktoré stretávali. Ináč povedané, nomenklatúra je systém označovania a zaraďovania určitých objektov ako prvkov danej kategórie.
Teoretici, ktorí pôsobili doma alebo neskôr v emigrácii, tvrdili, že sa v socialistickej spoločnosti vytvorila nomenklatúra – privilegovaná byrokratická skupina, ktorá plní funkciu vládnucej vrstvy. Podľa Michaila Voslenského (ZSSR/NSR) bolo socialistické vlastníctvo kolektívnym vlastníctvom nomenklatúry.
Čím je táto téza zaujímavá pre posledných dvadsať rokov fungovania ekonomiky v strednej a východnej Európe? V inej časti sveta s trhovou ekonomikou sa kapitál koncentroval evolučne počas niekoľkých storočí – od rodinných firiem po veľké podniky s akciami na burze.
Pri prechode od socialistickej ekonomiky ku kapitalistickej sa kapitál koncentroval revolučne – rozhodnutím straníckych štruktúr. Tak ako sa znárodnil (zoštátnil), tak ho aj odnárodnili (odštátnili) – politicky sformované agentúry, ktoré mali na starosti odovzdanie všeľudového majetku jedincom. Tak vznikla nomenklatúrna, politicky dosadená vrstva súkromných majiteľov. Tí však nestratili väzby s politickou stranou, ktorá im ho pridelila.
V postsocialistických štátoch sa vytvorilo niekoľko sektorov ekonomiky, ktoré sa diferencujú podľa vlastníctva podnikov – domáce alebo zahraničné, ktoré vznikli na zelenej lúke, alebo sú výsledkom odštátnenia ekonomiky.
Model nomenklatúrneho kapitalizmu sa v strednej a východnej Európe presadil nielen v domácich privatizovaných podnikoch. Zapáčil sa aj tým, ktorí začali fungovať na zelenej lúke a poskytujú služby verejnému sektoru. Podmienkou toho, aby mohol niekto predávať štátu tovary a služby, je to, aby bol nomenklatúrnym podnikateľom. Ináč povedané, aby bol blízkym politickej strane. Existujú však aj prípady, keď sa tieto podmienky nemusia dodržať.
V ekonomike existuje niečo také ako informačná asymetria, pri ktorej zlyháva trh. Nie všetci majú rovnaké informácie o trhu. Vzniká nezávisle od vonkajších šokov alebo od toho, či sa hráči na trhu snažia maximálne využiť svoju moc. Vďaka tomu rastie význam netrhových rozhodnutí.
Súperiace nomenklatúrne podnikateľské skupiny presadzujú zmenšovanie informačnej asymetrie pomocou špeciálnej spravodajskej techniky. Pred rokom 1990 sa o tom šírila jedna anekdota. V Moskve v trolejbuse cestujú dvaja. Rozprávajú si politické vtipy. Jeden hovorí druhému: „Počkaj chvíľu, musím obrátiť pásku.“ Druhý mu odpovie: „Nechaj tak, nahráš si ju odo mňa.“
Vyplýva z toho jednoduché, aj na Slovensku stále platné ponaučenie: Politické štruktúry si vzájomne odpočúvajú konkurujúce nomenklatúrne finančno-priemyselné skupiny.