Ťažká voľba úradníka
Masmédiá nedávno informovali o koncoročných odmenách štátnych úradníkov. Desiatky miliónov eur na tento účel vzbudili nevôľu rovnako ako príklady pravdepodobne nehodných ocenených, nadmerne hrubé obálky pre tých "najdôležitejších", ale výška priemernej odmeny vyvolala v súkromnom sektore skôr úsmev s ľútosťou.
Patrí akosi k bontónu, že každá nová vláda oznámi zámer znížiť počet štátnych úradníkov a informácia o jeho čo i len čiastočnom naplnení prispeje k popularite konkrétneho ministra. V dozvukoch protestov lekárov však v médiách zanikla správa o nespokojnosti zamestnancov úradov práce s pracovnými podmienkami a najmä s platmi, ktoré veľmi neprevyšujú podpory v nezamestnanosti. Platy učiteľov sa síce považujú za problém, no odmeny hasičom, policajtom i vojakom za zaslúžené…
Problémom pritom nie je pridobrá pláca štátnych úradníkov, ani ich údajný priveľký počet, ale nestabilita byrokracie, ktorá znamená existenčnú neistotu úradníka. Ak voľby prinesú vládu zloženú z iných politických subjektov, alebo čo len nové rozdelenie ministerstiev a iných ústredných orgánov medzi vládnuce strany, tak sa začne ďalšie kolo personálnych zmien, ktorým hádam uniknú iba radoví pracovníci. Aj to nie všetci.
Súčasná vláda vymenila aj osvedčených úradníkov, ktorí slúžili jej viacerým predchodkyniam. Nový minister možno oprávnene nedôveruje vedúcim funkcionárom, ktorých vymenoval ešte jeho predchodca. Ten sa často stáva jeho hlavným rivalom čakajúcim v poslaneckej lavici na ministrove chyby, a tak sa usiluje získať informácie o dianí na jeho úrade z prvej ruky.
Nový šéf rezortu „starých“ vystrieda svojimi ľuďmi, v tom lepšom prípade nestraníckymi profesionálmi, ktorí sa však tiež ťažko zbavia nálepky politických nominantov. A tak ich zrejme po najbližšej vládnej zmene nevymenujú. Udržuje sa tým kolobeh úradníkov, ktorý efektívne bráni efektivite štátnej správy, a tak sa oslabuje hlavný nástroj každej vlády na uskutočnenie jej zámerov v praxi.
Právne postavenie jadra týchto úradníkov upravuje zákon o štátnej službe z roku 2002. Nasledujúcich 37 noviel postupne okresalo nielen ich materiálne zabezpečenie, ale znížilo aj istotu zamestnania. Preto úradník hľadí s obavami na každé blížiace sa parlamentné voľby a neusiluje sa veľmi o kariéru. Ak si riadne plní povinnosti, tak to svedčí o osobnej zodpovednosti. Rovnako ako veľká väčšina by aj on rád užitočne pracoval a za svoju prácu mal slušnú odmenu i nádej na kariérny postup. Skrátka, rád by slušne žil.
Vedúce miesta sa však obsadzujú stále menej podľa schopností, odslúžených rokov a vzdelania. Ak by aj ktosi postúpil, tak to zvyšuje riziko, že pri výmene šéfa rezortu stratí zamestnanie.
Opísaná situácia spolu s ideologickým tlakom časti pravice na každého, kto je platený z verejných prostriedkov, predstavujú živnú pôdu pre korupciu a zo slovného spojenia „štátny úradník“ robí nadávku.
Viac ako storočné slová veľkého sociológa a teoretika byrokracie Maxa Webera pôsobia na Slovensku ako vianočná koleda, pekne a naivne:
„Vyvíja sa moderná byrokracia na káder špecializovaných dlhodobým predbežným vzdelaním odborne školených, vysoko kvalifikovaných duševných pracovníkov, ktorí majú v záujme svojej integrity značne vyvinutú stavovskú česť, bez ktorej by sa nad nami ako osud vznášalo nebezpečenstvo hroznej korupcie a nízkeho prospechárstva a ohrozovalo by čisto technickú výkonnosť štátneho aparátu.“