'Putinizácia' Ukrajiny
Žiadosť manžela ukrajinskej expremiérky Julie Tymošenkovej Oleksandra, ako aj celý proces s Tymošenkovou predstavujú symptómy postupnej demontáže demokracie na Ukrajine. Tamojší vývoj sa začína čoraz viac podobať na vývoj v susednom Bielorusku a Rusku, než na vývoj u stredoeurópskych susedov, ktorých Kyjev oficiálne chce nasledovať v ich integrácii do Európskej únie.
Po tom, čo sa Janukovyčovi v krátkom čase po prezidentských voľbách v roku 2010 podarilo získať časť poslancov opozičnej Našej Ukrajiny a Bloku Julie Tymošenkovej a zabezpečiť si tak pohodlnú parlamentnú väčšinu, dosiahol prostredníctvom Ústavného súdu zrušenie tzv. politickej reformy, schválenej v roku 2004, a obnovenie prezidentského systému vlády. Bývalého a onedlho aj budúceho ruského prezidenta nasleduje aj budovaním politickej základne svojho režimu, keď v decembri 2011 bolo avizované zlúčenie Strany regiónov so stranou Silná Ukrajina, na čele ktorej stojí tretí najúspešnejší kandidát na post prezidenta a podpredseda vlády Serhij Tyhypko.
Úspešný priebeh komunálnych volieb má Janukovyčovi garantovať obnovenie volebného zákona z éry Leonida Kučmu, podľa ktorého bude polovica Najvyššej rady volená v jednomandátových obvodoch. Prvky väčšinového systému umožnili v minulosti získanie mandátov tzv. nezávislým poslancom, v skutočnosti však lokálnym oligarchom, závislým od dohôd s výkonnou mocou, s nepredvídateľným správaním. Umožnili napr. zachovanie proprezidentskej väčšiny po roku 2002. Na druhej strane – nesporným úspechom prezidenta Janukovyča bolo zavŕšenie rokovaní o Asociačnej dohode s EÚ a dosiahnutie zľavy na ruský plyn, hoci Ukrajina rezignovala na členstvo v NATO.
Zároveň však drastické ekonomické reformy, škrty v sociálnej oblasti a zvyšovanie daňového zaťaženia podnikateľov vyvoláva nespokojnosť obyvateľstva. Podobne ako v minulosti Juščenkova, aj Janukovyčova popularita klesá. Podľa prieskumov Centra Razumkova z decembra 2011 jeho politiku bezvýhradne podporuje iba necelých desať percent respondentov a necelá tretina akceptuje niektoré kroky. Do podobnej situácie sa dostal počas svojho vládnutia aj Juščenko a napokon jeho znovuzvolenie podporili iba štyri percentá voličov.
Aj preto Janukovyč potrebuje pred parlamentnými voľbami, naplánovanými na október 2012, slabú, roztrieštenú opozíciu. Okrem Tymošenkovej sa za mrežami nachádza aj jej ďalší líder – bývalý minister vnútra Juryj Lucenko, obvinený zo zneužitia moci. Na väznení Tymošenkovej je zainteresovaná aj časť oligarchov, podporujúcich Janukovyča, napr. Dmytro Firtaš, šéf spoločnosti RosUkrEnergo, ktorá zabezpečovala dodávky zemného plynu z Ruska pred rokom 2009. Práve Tymošenková po dohode s Putinom dosiahla elimináciu tejto firmy z bilaterálnych transakcií a práve táto dohoda bola dôvodom odsúdenia expremiérky na sedem rokov väzenia. Janukovyč sa usiluje o prehodnotenie spomínanej dohody, ktorá podľa neho poškodzuje záujmy štátu, a o dosiahnutie zníženia cien plynu.
Ak by však aj boli tieto obvinenia Tymošenkovej pravdivé, spôsob vedenia procesu proti nej i dodatočne vznášané obvinenia kriminálneho charakteru vyvolávajú pochybnosti o tom, že stíhanie Tymošenkovej nie je politicky motivované. Odklon Ukrajiny od cesty demokracie a právneho štátu jej uzatvára cestu do Európskej únie. Kyjev aj EÚ zatiaľ vyčkávajú – jedni na to, či a ako Európa zvládne dlhovú krízu a či sa teda Ukrajine oplatí do únie vstupovať, ďalší zas na prepustenie Tymošenkovej a na priebeh parlamentných volieb. Tak či tak, rok 2012 bude z hľadiska európskej budúcnosti Ukrajiny kľúčový. Integračný neúspech a medzinárodná izolácia však Ukrajinu donútia akceptovať aj tie požiadavky Ruska, ktoré sú v zásadnom rozpore s jej národnými záujmami.