Dovoz predražuje potraviny
Zvaľovanie viny za naše neúspechy na zahraničie sa už stalo akýmsi národným športom slovenskej najvyššej exekutívy. Nie že by sme nezáviseli od vývoja situácie v zahraničí, ale nepovedať pri tom niečo aj o vlastných zlyhaniach by rozhodne nebolo správne. Hádam najlepším príkladom tohto správania sú ceny potravín.
Vlastnou neschopnosťou dostávame poľnohospodárstvo tak na kolená, že dnes nás už ani pol roka nedokáže živiť z vlastnej produkcie. Potom nariekame nad tým, že musíme dovážať z cudziny. Samozrejme za ceny, ktoré zodpovedajú medzinárodnému obchodu a súčasne aj snahám zarobiť na našej neschopnosti.
Beztrestne prehliadame, že na to nemajú dosť peňazí najchudobnejší občania. To, že Slováci chodia nakupovať lacnejšie potraviny napríklad do Rakúska, ktorého občania majú trojnásobne vyššie platy, je na zamyslenie. A to, že dovozom potravín zlepšujeme iným štátom ekonomiku na náš úkor, vyzerá až dehonestujúco.
Z ekonomických aj zdravotných dôvodov je vždy výhodnejšie konzumovať doma vyrobené potraviny, ako dojedať niekedy vyradené hmotné rezervy či dlho nepredané potraviny zo zahraničia. Pritom na Slovensku by sme mohli mať raj vo výrobe a spotrebe domácich produktov. Veď už dve tretiny výmery poľnohospodárskej pôdy nám môžu zabezpečiť sebestačnosť lacnejšie vyprodukovanými vlastnými potravinami. Namiesto toho opustená pôda pribúda spolu s nezamestnanosťou na vidieku a v plných obchodoch si za slovenské mzdy môžeme dovoliť kúpiť čoraz menej potravín.
Naše poľnohospodárstvo pritom nezaostáva vinou nevzdelanosti, neschopnosti, lenivosti či iných neduhov farmárov. Naopak, máme ich schopnejších ako v mnohých vyspelých štátoch. Možno ani tých podpôr smerujúcich do tohto odvetvia by nebolo až tak málo, len keby sa lepšie a efektívnejšie poskytovali.
Je to spôsobené najmä tým, že Slovensku chýba rozumná poľnohospodárska politika štátu. Namiesto toho sa ministerstvo pôdohospodárstva chaoticky zaoberá náhradnými témami, ako je verejné žalovanie sa na ním zanedbanú kontrolu kvality potravín, namiesto toho, aby zabezpečilo nápravu činnosťou niekoľkých rezortných inštitúcií pôsobiacich za nemalé prostriedky daňových poplatníkov. Ani presadzovanie zavesenia akýchsi tabúľ hanby nemohlo byť účinné, pretože od nich je iba krok k vyberaniu výpalného na ktorejkoľvek úrovni moci.
Snaha o obmedzenie výroby a predaja tokajských vín poškodzuje nielen výrobcov, ale aj naše štátne záujmy a zvýhodňuje južných susedov. Aj začatá diskusia o tom, ako dať menej podpôr poľnohospodárom na severe a viac tým na juhu, je odborne pomýlená, spoločensky neakceptovateľná a ekonomicky neproduktívna. Iba povzbudzuje tých, čo by chceli vyvolať spory medzi severom a juhom Slovenska.
Mohli by sme spomenúť ďalšie neproduktívne aktivity rezortu. Len opatrenia na zvýšenie výroby v poľnohospodárstve akosi neprichádzajú. Štát, ktorý nevyrába a zostáva odkázaný na zahraničné produkty, zákonite ekonomicky upadá a chudobnie. Pritom poľnohospodárstvo je najopodstatnenejšia, najľahšie mobilizujúca, plošne najrozsiahlejšia a najpotrebnejšia výroba v každej krajine či regióne. Ak sa o to náš štát neusiluje, robí veľkú chybu. Jej následky stále viac tlačia Slovensko na ekonomické dno Európskej únie.