Spotený OTO
Je to vari len tým, že známa moderátorka zase o rok zostarla a našla si stáleho partnera? Alebo tým, že jej kolega vypadol z tancovačky, a rozhodilo ho to až tak, že sa trochu strápnil? Alebo sa za tie roky predsa len akosi obnosili?
Či vari tým, že niekto šikovne manipuluje nominácie, obálky, hlasy, ich sčítavanie a ešte aj audit toho sčítavania… A to až tak šikovne, že sa – napríklad – Marika Gombitová, aj bez vlastného pričinenia, takmer prederie do finále?
Už to by stačilo, aby súdny človek nebral obdobnú divácku súťaž priveľmi vážne. Je vlastne neškodná, treba ju vnímať s humorom, ako vhodný príklad môže poslúžiť povedzme taký Kuly, ktorý sa zo sály vyparí tesne pred svojím fatálnym triumfom, keďže ani jemu samému nezíde na um, že by sa mu mohol pritrafiť. Prečo teda taká prestrelka či žánrovo skôr guľovačka, predvádzaná na riaditeľskej úrovni?
V niečom je totiž ten pomer nominovaných osobností televíznej obrazovky medzi Markízou a JOJ (34:34) predsa len príznačný – nech už sa k nemu mašinéria hlasovania dopracovala akokoľvek. Jednoducho, sily sa vyrovnali. A to či už v popularite frontladies a frontmanov, alebo v zákulisnej mechanike, či skôr vo všeobecnom vplyve na beh vecí.
Očividne televízia Markíza po mnohých rokoch postupne, ale systematicky stráca vedúcu pozíciu. Láme sa to. Líder sa pomaly prepadá do pelotónu a všetci, ktorí dlho utekali v úctivej diaľke za ním, mu pri tom s chuťou držia palce. Nakoniec, spája ich nielen táto škodoradosť, ale s veľkou pravdepodobnosťou aj iné, oveľa praktickejšie spoločné záujmy. A znavenému lídrovi, a ani lídrom tohto lídra, to príjemné nie je. Naopak – bolí to.
Samozrejme, že pri televíznom podnikaní, ako ani pri akomkoľvek inom, nejde v prvom rade o dobrý vkus a popularitu ako takú. Ide predovšetkým o peniaze. A tým kríza privrela kohútik aj v médiách.
Koniec koncov, žijú bezprostredne z prosperity ostatných. Aj preto razancia súboja, na ktorú v prípade ankety OTO takmer nie je žiaden súdny dôvod, nečakane nadobúda ostrejšie a útočnejšie kontúry. Je totiž čoraz ťažšie podeliť sa o scvrkávajúci sa koláč výnosov z reklamy a výhľad do budúcnosti nie je ani zďaleka ružový. Bude to ešte ťažšie, a prostriedky, ktoré budú jeho aktéri používať, a to či vo vysielaní alebo neprehľadnom zákulisí, budú zrejme čoraz nevyberanejšie.
V tomto kontexte napríklad terajší generálny riaditeľ JOJ František Borovský, ktorý vlastne na každom z hlavných aktérov zanechal svoj odtlačok, svojho času v rozhovore o štýle a dobrom vkuse televízneho vysielania veľmi trefne odpovedal na otázku, či sa náhodou jeho úroveň nepribližuje smerom ku dnu, odpovedal – voľne parafrázujúc – že dno je stále ďaleko a že sa k nemu ešte len postupne dostaneme.
Aby sme sa však nepripojili k trendu, ani tento postreh netreba automaticky generalizovať. Popri všeobecnom úpadku sa času na čas objaví pozitívna deviácia a diváci ju, aj keď často kľúčom náhodného výberu, ocenia. Nič teda proti dobrým reláciám, spravodajstvu, filmom… Nech ich podiel aspoň neklesá a nech sa k nemu pridá zrelý manažérsky nadhľad spolu so sebavedomou programovou víziou. V dueloch sa tak ušetrí veľa snehových gúľ aj verbálnej munície.
Nuž, nám zostáva asi už len tento delikátny diškurz trpezlivo sledovať a tešiť sa na jeho nové, dosiaľ nepoznané valéry, estetické hodnoty. Čo by mohlo byť preň mottom? Hádam: Čo s upoteným OTOm. Teraz trošku zapácha. A ako sa to celé skončí? O tom potom.
Ale taká selanka, ako v ostatných dobrých a hojných rokoch, to už zrejme nikdy nebude.