Európa krváca
Niečo zhnité je v tomto štáte... Klasický shakespearovský výrok by sa dnes hodil k výstižnému zhodnoteniu situácie na starom kontinente. Výrazné rozdiely postojov európskych vlád k ďalšej vzájomnej spolupráci vyvolávajú pod tlakom fiškálnej a finančnej krízy mnohé otázniky.
Členské štáty EÚ sa zaviazali k niekoľkým bodom. Jedným z nich je neskoršie prijatie spoločnej meny. Práve fiškálny rozkol vnútri eurozóny a „nesystematické“ riešene fiškálnej krízy v tzv. rizikových štátoch dáva výrazný potenciál euročakateľom na šachovú partiu o svojej budúcnosti.
Nedávny summit v Bruseli ukázal, že zatiaľ čo celistvosť krajín eurozóny sa javí ako dostatočne homogénna, v rámci celej únie je viac ako naštrbená. Dohodu o novom pakte fiškálnej stabilizácie, ktorá by mala smerovať postupne k fiškálnej únii, odmietli podporiť dva štáty.
Briti sa stále nevedia zmieriť s tým, že už neovládajú polovicu sveta. Preto sa snažia aspoň udržiavať spojenie s minulosťou cez samostatnú menovú politiku a britskú libru. Je málo pravdepodobné, že by prijali euro v najbližších rokoch, pretože im voľnosť v menovej politike dáva výraznejší potenciál pri vstrebávaní externých šokov z finančnej a fiškálnej krízy. To je dôvod, prečo si stále udržiavajú AAA rating na rozdiel od Francúzska, ktoré má síce lepšie ukazovatele, no chýba mu absorpčný potenciál vlastnej menovej politiky.
Viac prekvapuje euroskeptický postoj Česka. Ekonomika fungujúca a čerpajúca energiu v náruči európskeho turba – Nemecka si stále hľadá svoju tvár. Niekedy je až tragikomické, ako sa menia nálady našich západných susedov, keď ide o európsku budúcnosť. Všetko vyplýva z jednoznačného postoja prezidenta Václava Klausa, ktorý je zrejme najväčším odporcom eura.
Aktuálne politické a ekonomické turbulencie v eurozóne poukazujú na lámanie chleba. Výsledkom bude buď spoločná budúcnosť v užšej spolupráci, teda vo fiškálnej a menovej únii, alebo rozpad eurozóny sprevádzaný prehlbovaním ekonomických a sociálnych úrovní na našom svetadiele. Neochota Čechov postaviť sa k jednému prúdu a prípadne poskytnúť súčinnosť pri budovaní fiškálneho spojenectva sa im môže vypomstiť tým, že stratia dôveryhodnosť politického partnera. Pritom kľúčové krajiny eurozóny na čele s Nemeckom už jasne požadujú zaujatie definitívnych stanovísk.
Spoločná Európa má možný potenciál na prežitie len vytvorením fiškálnej únie, ktorá by dotvárala spoločnú menovú politiku. Systém neexistujúcej spoločnej fiškálnej politiky verejných financií a ich kontroly pri spoločnej menovej politike nie je dlhodobo udržateľný, čo dokresľuje aj súčasný stav hospodárskej krízy.
Nový pakt fiškálnej stability je tak prvou lastovičkou fiškálnej integrácie, ktorá však pri prehlbovaní rozkolu medzi krajinami EÚ nemusí priniesť vytúžené leto. Niekoľko paktov už Európa mala, napríklad Pakt stability a rastu, ktorý porušili najmä jeho hlavní predkladatelia Nemecko a Francúzsko. V súčasnosti viac ako o nový pakt ide o potvrdené a striktné dodržiavanie systému kontroly podmienok nového rozpočtového mechanizmu, ktorý so sebou prináša bolestné fiškálne škrty naprieč celým kontinentom. Práve možnosť straty autonomity pri fiškálnych rozpočtoch je kľúčom nedôvery voči fiškálnej únii.
Realita dokazuje, že bez prísnej kontroly fiškálnych zdrojov EÚ neprežije. Euro ako základ spoločnej menovej politiky nedokáže vytvoriť stabilný základ lepšej budúcnosti bez spoločnej fiškálnej politiky. Spoločná menová a fiškálna únia musia vytvárať základ budúcej Európy. Ak to nedokážu, nastane čas štiepenia a tým aj akceptovania negatívnych dôsledkov.