Spravodlivý hnev

Prvými reakciami boli len degradujúce výlevy zo strany bývalých zatrpknutých revolucionárov a súčasných pravicových „kádrovákov“. Vystupujú ako karikatúry tých, proti ktorým kedysi sami bojovali. Druhým prúdom špekulovania nad protestmi boli trocha znásilnené alebo pateticko-oslavné porovnania s novembrom 1989.

Zatiaľ čo prví z komentátorov svojimi vystúpeniami preukázali svoju mentálnu uviaznutosť v ideologickom pohodlí súčasného korupciou vystlaného systému, druhý prístup romantizuje a vo svojich dôsledkoch aj zahmlieva, čo sa v našej spoločnosti teraz deje. Okrajovo sa prejavuje tretí hlas, ktorý vyzýva na obranu a zdokonaľovanie existujúceho režimu. Ani jeden z týchto hlasov však nedoceňuje príčiny tohto hnevu, jeho potenciálnu silu a hrozby agresivity, ktoré sa môžu prejaviť ešte intenzívnejšie.

Pravicové revolúcie?
Dynamika súčasných nepokojov sa principiálne líši od protestov v roku 1989. Spomínanie na vtedajšiu úžasnú atmosféru nás môže priviesť k sladkej nevedomosti o tom, čo sa dnes naozaj deje.

Protesty a mítingy počas takzvanej nežnej revolúcie boli výrazne nasýtené univerzalistickými ideálmi, na ktoré sa vtedajší režim odvolával, no ktoré nenapĺňal alebo hrubo potláčal. Atmosféra nežnej bola živená túžbou po uskutočnení ideálov obrodného hnutia z roku 1968 a snahami o naplnenie ideálov socializmu bez akýchkoľvek deformácií. Dôstojnosť človek a obroda verejného života boli hlavnými požiadavkami demonštrantov.

To, že dnes vydávajú mnohí ideologickí agitátori nežnú revolúciu za boj proti komunizmu a za nastolenie kapitalizmu (alebo liberálnej demokracie), nič nemení na tom, že ľudí na námestiach spájali najrýdzejšie socialistické hodnoty solidarity a spolupatričnosti. Spoločná túžba odstrániť nezaslúžené privilégiá papalášov a jedinej štátostrany, spolu s úsilím o nastolenie humanistickej spoločnosti, boli hodnoty, ktoré ovládli námestia a umožnili pomerne ľahký prechod k neistej budúcnosti. Humanistické ideály však vo svojich dôsledkoch priniesli režim, ktorý si v podstate málokto pôvodne želal.

K akej neistej budúcnosti môžu smerovať súčasné protesty, ktoré žijú z iných hodnôt a ideálov?

V istom ohľade je to neidealistická vzbura proti systému. Ide o odpor proti režimu iniciovaný len jednou časťou spoločnosti. A to práve tou, ktorá precitla z falošnosti ponovembrového prísľubu, že práve ona je avantgardou spoločnosti. Búria sa mladí, vzdelaní, práve tí, čo sú z hľadiska dnešnej reformátorskej rétoriky najpripravenejší na slobodnú a pružnú spoločnosť neoliberálneho kapitalizmu. Búria sa rozčarované deti pravicovej ideológie. A revoltu rozbehli pravicovo. Heslami aj činmi. Ich hlavnou požiadavkou je v podstate nastolenie vlády zákona.

No vláda zákona existuje aj v nedemokratických a autoritárskych štátoch. Veľa z fašistických režimov sa k moci dostalo práve prísľubom nastolenia lepšej zákonnosti, ktorá mala vyviesť spoločnosť z chaosu. Práve preto je aktuálnou otázkou, komu dnes existujúce zákony naozaj slúžia a aká zákonnosť môže vyriešiť všadeprítomného ducha korupcie a vazalstva k rôznym mecenášom.

Pravda Gorily

Zatiaľ je stále hnacím motorom nepokojov absolútna dezilúzia mladých, najmä tých, čo verili pravicovým stranám súčasnej už bezvládnej koalície. Práve pravicoví politici dali dnešným sklamaným pocítiť blaženosť z morálnej nadradenosti nad skorumpovanou luzou podporujúcou Roberta Fica ako zosobnenia všetkého zla. Pocit morálnej prevahy a výlučnosti bol dôležitým mobilizačným prvkom práve pri získavaní mladých, vzdelaných a po férovej súťaži bažiacich ľudí.

Zlomená viera v idoly a cez nich aj vo svoju morálnu nadradenosť vyvolala nutkavú a chvíľami až agresívnu potrebu zachrániť si vlastnú dôstojnosť. V snahe o zachovanie si sebaobrazu teraz volajú po obnovení zákonnosti a potrestaní zodpovedných, ktorí sa zaplietli do najvyšších úrovní korupcie v spoločnosti. Títo mladí sa vydali do ulíc a k nim sa pridávali aj iní, už dlhšie nahnevaní a frustrovaní ľudia. Tí, ktorým vieru v seba samých zobrali už dávno.

Tým, ako protestujúci stále požadujú spravodlivé vyšetrenie kauzy a potrestanie vinníkov, dokazujú, že jedným z rozhodujúcich motívov nepokojov je ešte stále hlboká a úprimná viera v trhový systém a vo férovú súťaž o najlepšie miesto na výslní. Bolestný konflikt medzi teóriou tejto ideológie a reálnou praxou korupcie obsiahnutej v samotných základoch deregulovaného trhu na Slovensku prakticky nemôže skončiť inak ako výbuchom agresivity.

Pouličná škola života v revolte a spoznanie nevyhnutného faktu, že v súťaži je vždy väčšina porazených, však postupne rozbije zvyšky viery a zostane iba prázdno dezilúzie, otvorené akýmkoľvek, aj najbizarnejším nápadom a ideám.

Jedinou politicky organizovanou silou, ktorá nespokojnosť mládeže využíva a ponúka jej víziu riešenia, sú paradoxne skupiny z pravého okraja politického spektra.

Duch proti písmu

Ako v súvislosti s korupčným dokumentom upozornil v Pravde Michal Havran ml., kanonickým textom súčasnosti nie je ústava, ale spis Gorila. Ten sa stal pravdivým práve preto, lebo vyjadril doteraz neartikulované a zamlčané poznanie spoločnosti. Opísaním toho, čo ľudia tušili, ich spis doviedol k činu a práve tým sa stal skutočným. Prevaha odkazov na Gorilu nad apelmi na ústavu, aká bola viditeľná počas protestov, odhaľuje malú silu ducha zakladajúceho dokumentu republiky a veľký vplyv konšpiračných textov.

Ocitli sme sa na bojovom poli princípov, na ktorom zatiaľ víťazí logika zápasu o prežitie. Z takéhoto boja druhá nežná revolúcia vzísť nemôže.

Závažným problémom však ostáva aj banalizovanie prejavov nespokojnosti medzi opozičnými stranami, najmä v Smere ako najsilnejšej strane. Mlčaním spravodlivý hnev mládeže neumlčia. Mlčaním len dávajú vyniknúť mlčaniu Goríl a hlasom tých, ktorí ich kŕmia.

Jedinou cestou pre mládež v uliciach tak zostane vízia džungle, v akej vyrástli a ktorej pravidlá dôverne spoznali. Bez ohľadu na to, kto po voľbách zostaví vládu, bude konfrontovaný s tým, že celá jedna generácia už definitívne stratila vieru vo férovosť a možnosť vytvoriť lepšie fungujúcu spoločnosť.

Každý budúci vládnuci politik bude konfrontovaný s pribúdajúcimi prejavmi kolektívnej agresivity a politicky motivovaného vandalstva. Akákoľvek vláda bude musieť riešiť otázku, či všeobecnú bezpečnosť a základné fungovanie spoločnosti vyrieši posilňovaním bezpečnostných zložiek alebo presmerovaním zdrojov k podpore človeka, ktorý dnes stojí až na poslednom mieste verejného záujmu.

Mlčanie v tejto krízovej situácii zosilňuje hlas extrémistov, zbožňujúcich mimoriadne osobnosti, pre ktorých je represia, silná ruka a vláda zákona najprirodzenejším riešením akéhokoľvek problému. No sila hnevu v dnešných uliciach je silou spravodlivého hnevu, ktorý túžba po spasiteľoch nepotlačí.