Populizmus či nová cesta?
Ľud Českej republiky je nahnevaný. Pred očami sa mu zhoršuje ekonomická situácia, s aroganciou mu demontujú sociálne vymoženosti a v existujúcej pravicovej trojkoaličnej vláde sa snúbi neprofesionalita s plejádou rozličných podozrení z korupcie.
Navyše žiadna pomoc v dohľade. Takže ľud nevyhnutne potrebuje hry – na upokojenie. Najmä keď si uvedomíme, že sa blížia voľby do krajskej samosprávy a do tretiny Senátu.
Približne takto mnohí českí politici uvažovali, keď sa zrazu rozhodli podporiť priamu voľbu prezidenta republiky. Tá minulý týždeň prešla parlamentom, teda budúcu hlavu českého štátu budú o rok už voliť masy obyvateľstva. Pravdepodobne doslova, pretože Česi, Moravania a Slezania sa upínajú k priamej voľbe svojho prvého občana, akoby z nej mala vzísť spása krajiny.
Nielen predstavitelia kabinetu Petra Nečasa, ktorý s návrhom prišiel, si to dobre uvedomujú. Ruku v ruke s týmto reformným krokom prešli tiež určité obmedzenia poslaneckej a senátorskej imunity, ktoré boli predtým často kritizované pre rad archaických prvkov. Terčom sa stávala predovšetkým doživotná beztrestnosť členov Českého parlamentu, ak dotyčná zákonodarná komora nevydala svojho človeka do rúk spravodlivosti.
Nesporne zaujímavejšia a dôležitejšia je však reforma spôsobu voľby prezidenta. Nik presne nevie, čo prinesie. Ale hlasy, že ide o nesystémový krok, tentoraz zanikli vo vrave, ktorá sprevádzala súhlasné hlasovanie zákonodarcov. Málokto si totiž dovolil namietať proti politickej túžbe výraznej väčšiny obyvateľov. Obyvateľov, ktorí sú zvyčajne pocitovo oddelení od tradičných partají, no potom zase dvojnásobne znechutení z tých nových, ktoré sa zväčša rýchlo odkryjú ako veľmi čudné spolky.
Priamy, dvojkolový výber budúceho pána Pražského hradu má až magický rozmer. Od čias napoly Čecha, napoly Slováka T. G. Masaryka, či ešte skôr od cisársko-kráľovskej tradície sa totiž v Českej kotline udržuje neobyčajná úcta k najvyššiemu úradu. Čo vysvetľuje aj to, prečo sa socialistické Československo stalo bielou prezidentskou vranou medzi okolitými „bratskými“ štátmi. Mať svojho tatíčka, nadstraníckeho ochrancu na výšinách, to je ideál, čo pretrváva.
Hneď po kľúčovom ústavnom akte vypuklo ďalšie kolo intenzívnej diskusie, kto bude najlepším uchádzačom. Hoci sa najvplyvnejšie politické strany – opäť to budú ony, kto fakticky rozhodne – doteraz nevyjadrili, koho podporia, kandidátov na najvyššiu funkciu v krajine je už teraz za priehrštie.
Menej vážne sa hovorilo o spevákovi Karlovi Gottovi (mať na hrade „Boha“), alebo o Helene Vondráčkovej (konečne žena). Serióznejšie úvahy upozorňujú na mocenské ambície súčasného ministra zahraničných vecí Karla Schwarzenberga, predsedníčky Poslaneckej snemovne Miroslavy Němcovej, podpredsedu Senátu Přemysla Sobotku či ekonóma Jana Švejnara, ktorý už minule – ešte v parlamente – neúspešne bojoval s Václavom Klausom.
Existujú aj špeciálne prípady uchádzačov. K nim patrí každodennou politikou málo zašpinený a s imidžom nezávislého odborníka bývalý predseda úradníckej vlády Jan Fischer, či protinemecky agitujúca podnikateľka Jana Bobošíková, ochotná sa spojiť s kýmkoľvek, kto jej pomôže na výslnie.
Zápas o ľudom voleného prezidenta, respektíve prezidentku Českej republiky bude nepochybne veľmi zaujímavý. Už teraz je zrejmé, že zredukuje konkrétne úlohy parlamentu (najmä jeho hornej komory – Senátu) a súčasne otvorí cestu k napätiu medzi priamo vybranou a v istom zmysle legitímnejšou hlavou štátu a ostatnými zložkami štátnej moci. Či pôjde o šťastný krok alebo o Pandorinu skrinku, spoznáme čoskoro po voľbách.
Najčítanejšie
-
-
Európa sa musí postaviť čelom k demografickej zmene. Nástroje na to máme
Komentáre | | pred 2 dňami | 12 -
-
-
-
-
-
-
-