Jeden úspech nestačí
Slovenský priemysel s obavami očakáva, čo prinesie rok, ktorý hrozí dopytovou krízou a prinajlepšom ekonomickou stagnáciou. Tak ako slovenskí politici, aj priemyselníci vedia, že rozhodovanie o budúcnosti eurozóny nie je priamo v našich rukách. Preto neostáva nič iné, iba veriť v pragmatické rozhodnutia globálnych lídrov o tom, ako ekonomika túto situáciu zvládne.
Existuje však čosi, čo môžeme popri tom všetkom urobiť pre to, aby Slovensko na novej ekonomickej mape sveta neostalo periférnou krajinou? Naši vedci dnes dosahujú špičkové výsledky, obyčajne však chýba ich aplikácia. Problémom je medzera medzi špičkovými výsledkami a technologickým transferom. Hrozí nám, že sa dostaneme na úroveň „manufaktúrnej“ ekonomiky bez budúceho vedecko-technologického pokroku. Inak povedané, vedecké poznatky sa nedostanú do priemyslu.
Tak štát, ako vedci a podnikatelia sa zhodujú, že to by znamenalo pre budúcnosť ktorejkoľvek malej krajiny bez rozsiahleho priemyselného zázemia obrovský problém. Hoci na tom slovenská veda pre jej nelichotivú novodobú históriu v číslach nie je veľmi dobre, podaril sa v posledných mesiacoch jeden zásadný obrat. Napriek dlhým prieťahom vypísali sa výzvy na projekty, ktoré môžu vedu a výskum vôbec zásadnejšie posunúť k európskemu štandardu.
Optikou týchto projektov by Slovensko mohlo získať zásadné znalosti, ktoré by veľmi pomohli priemyslu. Mohol by viac profitovať napríklad z výroby a exportu penového hliníka. Po aplikácii know-how na jeho výrobu by sa tento moderný materiál dal vyvážať za ceny niekoľkonásobne vyššie, ako sú tie, za ktoré dnes predávajú konvenčné alumínium. Mimochodom, tento materiál – na Slovensku zatiaľ vyrábaný takmer výlučne len v Slovenskej akadémii vied – sa už dnes sériovo montuje do komponentov Ferrari a Audi.
Jednou z ďalších možných perspektív je výskum keramických materiálov. Viete si predstaviť, že by slovenské firmy mohli vyrábať materiály so zložkou, ktorá do nich vnáša vlastnosti ako vodivosť, absorpcia energie či vyrovnávanie rozťažnosti tak, aby boli vhodné aj pre kozmické technológie? Nie je to science-fiction, slovenskí vedci toto reálne dokážu už dnes.
Čo nám teda chýba, je jasne definovaná štátna vedná politika, ktorá by určila strategické ciele aj vo vzťahu k rozvoju ekonomiky. Zmena je však už na stole. SAV a významné univerzity podali projekty na budovanie centier a vedeckých parkov, zamerané na medicínu, ekológiu, progresívne materiály a iné. Vďaka tomu, že tieto výskumné centrá vzniknú, bude aj Slovensko schopné produkovať moderné priemyselné komodity či nové kompozitné materiály.
Nové projekty sú perspektívou, ako Slovensku zabezpečiť budúcu prosperitu. Jedno víťazstvo však nestačí a musíme sa zaoberať tým, čo bude ďalej. Ak chceme, aby sa naše poznatky premenili na exportný profit, musíme sa s nimi podeliť s priemyslom a zvyšnou podnikateľskou sférou.
Na to, aby technologický transfer fungoval, však nestačí iba priebežne komunikovať s priemyselnými partnermi a zintenzívňovať vzájomnú spoluprácu, čo robíme už dnes. Zmeniť sa musí samotná SAV – transformáciou na vedecko-výskumnú inštitúciu, čo jej umožní úzku spoluprácu a komunikáciu s priemyselnými zväzmi. Ak chceme inovácie urýchliť, musí byť prenos vedecko-výskumných výsledkov oveľa adresnejší a rýchlejší. Inak sa môže Slovensko stratiť v konkurencii dravých nastupujúcich trhov.
Práve to považujem za jednu z najväčších výziev pre Slovensko 21. storočia, za bezprostrednú výzvu pre Akadémiu vied a za jednu z kľúčových výziev budúcej vlády, ktorá vznikne po parlamentných voľbách, bez ohľadu na jej politické zloženie.