Väčšinový systém áno, ale...
Volanie demonštrantov na slovenských námestiach po zmene volebného systému nie je novinkou. Právnik a politológ Daniel Šmihula v článku Väčšinový systém a jeho dôsledky (14. 2. 2012) vyslovil to povestné "A".
Treba však ísť ďalej, napríklad dať odpoveď na otázku, koho má poslanec zastupovať a komu sa má zodpovedať za výkon svojho mandátu.
Vodcom a zabetónovaným centrálam politických strán? Mimoústavným koaličným radám? Prečo nie v prvom rade konkrétnym občanom v konkrétnych volebných obvodoch, až potom stranám, združeniam, úniám, spolkom a záujmovým skupinám, ktoré im dláždia cestu do parlamentu?
Spájanie blízkych
Prečo by občania nemali mať právo odvolať poslanca, ktorý odborne alebo morálne zlyhá, alebo na výkon svojej funkcie jednoducho nestačí, a na jeho miesto si zvoliť iného, prípadne zaradiť na zvyšok volebného obdobia porazenú „dvojku“ z posledných volieb?
Predáci súčasných „relevantných“ politických strán pokrytecky argumentujú, že by nastal v parlamente chaos a nedala by sa zostaviť vláda. Skúsenosť iných štátov i prepočty našich politológov a sociológov hovoria čosi iné. Už pred voľbami by sa spájali programovo blízke subjekty na podporu spoločného kandidáta a v parlamente by sa bez ťažkostí sformovali kluby najsilnejších strán.
Nezávislí poslanci s blízkymi volebnými programami by tiež našli spoločnú reč i klub. Akéhosi chaotického programového rozptylu sa netreba obávať. Občania sa spravidla upriamujú na kandidátov (straníckych i nestraníckych), ktorí prichádzajú s premysleným, zrozumiteľným a prijateľným riešením ich najbytostnejších potrieb a problémov. Kto tak nerobí, prehrá.
Vo väčšinovom volebnom systéme poslanec nemôže kočovať medzi parlamentom, štátnou správou a samosprávou. Treba sa zamyslieť i nad tým, či zákonodarcovia môžu zároveň sedieť v kreslách županov, primátorov, starostov a ich zástupcov. Demagógovia trvajú – aj to nie dôsledne – na viac ako dvestoročnej teórii o troch stĺpoch štátu – zákonodarnom, výkonnom a súdnom – a nezlučiteľnosti ich personálneho prepájania. Lenže Európska únia pokladá samosprávu s jej normotvornými a výkonnými kompetenciami za štvrtý pilier, lebo zabezpečuje viac ako 70 percent všetkých bezprostredných služieb občanom!
Máme osobnosti
Neprijateľný je aj argument, že sme malý národ, nemáme dosť súcich osobností, a tak tie vyvolené sa musia obetovať na oltár vlasti a ľudu a politizovať 24 hodín denne až do roztrhania tela, rozumu i charakteru. To je obyčajná skupinová kumulácia politickej moci, a nie politická súťaž, keď jeden-dvaja župani majú napríklad právo zákonodarnej iniciatívy, ďalších osem-deväť nie, desať-dvanásť starostov sa nemusí prebíjať cez parlamentné predsiene a sekretariáty, ale viac ako 2 800 áno.
Priehľadná je aj mystifikácia, že reprezentujú záujmy všetkých krajov, respektíve všetkých mestských a obecných samospráv. V prvom rade totiž počúvajú príkazy svojich straníckych klubových predsedov, ktorí ich „usmerňujú“ podľa pokynov koaličnej rady alebo príslušnej straníckej centrály.
Dnes si volič môže vybrať iba jednu stranu, i z tej pozná (aj to najmä z masmédií a bilbordov) nanajvýš prvú dvadsiatku kandidátov – mená ostatných mu nič nehovoria. Zakrúžkovanie štyroch z nich pripomína skôr vypĺňanie tiketu lota ako uvážený výber.
Aj keď si vyberie stranu podľa programu, čo a v akej podobe sa z tej znôšky sľubov dostane do programového vyhlásenia vlády a čo vôbec na rozhodovanie kabinetu a parlamentu, do toho už nesmie hovoriť. Neúspešný tiket môžete hodiť do koša, ale ako prijať a prežuť to, že i vaša voľba – najbližšie 10. marca 2012 – sa bude hodiť tiež iba ak do koša?