Škandinávsky vzor
Súčasné antigorilie protesty sú vyústením dlhodobej frustrácie občanov zo súčasného stavu spoločnosti, politiky a právneho systému.
Táto frustrácia len čakala na podnet, aby sa prevalila do podoby verejných akcií. Protestné hnutie však len v posledných dňoch dokázalo sformulovať použiteľné návrhy na zmeny v slovenskej politike.
Na internetových fórach sa dlhšie objavovali požiadavky na zavedenie priamej demokracie, teda vlády občanov bez sprostredkovania politických elít a strán. Ide o logický dôsledok poklesu dôvery v tradičné inštitúcie zastupiteľskej demokracie. Priama demokracia síce pôsobí sympaticky, ale v praxi sa dá ťažko predstaviť. Tobôž v slovenských pomeroch, kde je problém zohnať ľudí aj na niečo také banálne, ako je schôdza domovej samosprávy.
Zároveň historické skúsenosti z antického obdobia s priamou demokraciou boli také odstrašujúce, že na vyše dve tisícročia sa stalo z demokracie škaredé slovo. V moderných dobách síce máme tiež tri-štyri pokusy o priamu demokraciu, no vždy išlo o veľmi špecifické a izolované prípady v malých krajinách (Island, Švajčiarsko, Andorra, San Maríno).
Moderná politika sa zrejme bez profesionálnych a poloprofesionálnych politikov nezaobíde, a ani bez politických strán. A ktovie, ako by na takéto novátorstvo reagovali naši partneri z Európskej únie a NATO. Účelnejšie ako snívať o vznešených víziách by preto bolo nasmerovať úsilie na reformu súčasného politického systému, posilniť kontrolu obmedzujúcu korupciu, demokratizovať strany, aby boli skutočne priestorom politickej aktivity občanov a nie izolovanými klubmi zväčša bezpečne ovládanými a zároveň umŕtvovanými partajným ústredím.
S poklesom popularity hlavného lídra nedochádza k jeho odchodu z najvyššieho postu, ako je bežné v stabilizovaných demokraciách, ale k poklesu popularity celej strany, až k jej marginalizácii. Zmeny by sa museli včleniť priamo do zákona o politických stranách z roku 2005, ktorý v súčasnom znení vôbec neupravuje vnútorné pomery v nich, prenecháva to na ich vlastné stanovy. Pritom vnútorné usporiadanie vôbec nie je okrajovou záležitosťou – strany sú predsa základom moderného politického systému. Ako budú fungovať u nás, tak bude vyzerať aj verejný život.
Nie je ani rozumné na Slovensku zavádzať čosi, čo sa dostatočne nevyskúšalo v iných štátoch. To by sme vlastne u nás pustili do sociálneho a politického experimentu, ktorý by bol iste zaujímavý, ale neúmerne riskantný. Pritom ak chce Slovensko, štát v mnohých oblastiach zaostávajúci za najvyspelejšími časťami Európy, ďalej napredovať, vôbec nemusí robiť háklivé pokusy a ani príliš premýšľať nad alternatívnymi cestami.
Stačí, ak siahneme po modeloch spoločnosti, politiky a vládnutia, ktoré sa dlhodobo využívajú v krajinách s nízkou mierou korupcie a vysokou úrovňou účasti občanov na vládnutí. Nebude to zázračné ani originálne riešenie, no v našich podmienkach bude oproti súčasnému stavu predstavovať pokrok. Pôjde o uplatnenie osvedčeného modelu, ktorý už preukázal svoju efektívnosť. Priamu demokraciu nechajme radšej najprv vyskúšať inými…
Pozornosť by sme mali upriamiť najmä na severozápad Európy, do Fínska, Švédska, Dánska, Veľkej Británie. O tomto škandinávskom či anglosaskom vzore už viackrát hovorila slovenská ľavica i pravica. Vždy však chýbala dostatočná razancia a odvaha sa touto cestou naozaj vydať. Možno masové vyjadrenie nespokojnosti a obava spoločenských elít zo straty politickej legitimity situáciu zásadne zmenia.