Nie je dar ako dar
Českou republikou i Slovenskom otriasajú korupčné škandály vrátane škandálov týkajúcich sa financovania politických strán.
Z uniknutých spisov, nahrávok a ďalších informácií sa nám črtá obraz o prepojení týchto jednotlivých negatívnych javov – korupcie, klientelizmu a skrytých peňazovodov do súkromných vreciek aj partajných pokladníc. Medzi verejnosťou tak rastú obavy a znechutenie z toho, komu politici a politické strany slúžia – či viac než verejnému záujmu to nie je na obohatenie samých seba, svojich členov, svojich klientelistických sietí alebo korporácií.
Tak ako nie je úplne nový tento jav, nie je nová ani otázka, čo s tým. A vzhľadom na charakter problému nie je ani prekvapujúce, že jednou zo základných súčastí navrhovaných riešení je aj úprava pravidiel financovania politických strán a ich efektívnejšie vymáhanie. Modelov financovania a spôsobov ich právneho podchytenie je veľa. Rovnako tak už existuje aj viacero odporúčaní, napríklad od Rady Európy.
V súlade s týmito odporúčaniami sa v Českej republike aj na Slovensku črtá (prinajmenšom verejne deklarovaný) medzistranícky konsenzus o potrebe väčšej transparentnosti, intenzívnejšej verejnej nezávislej kontrole a silnejšom vymáhaní pravidiel. Nedávno predložený návrh ČSSD tiež obsahuje zavedenie stropov na výdavky v kampaniach platných pre všetky strany.
Okrem opatrení týkajúcich sa procedúr spojených so straníckym financovaním je tiež kľúčová otázka čo a do akej miery môže byť zdrojom financovania. Koľko má na fungovanie strán prispievať štát? Koľko sami členovia strany? Koľko súkromní darcovia? Môžu byť anonymní? Môže strana sama podnikať a zisk využívať na svoje financovanie? Môžu na prevádzku strán prispievať súkromné firmy?
Tieto otázky a rôzne odpovede na ne stelesňujú protichodné princípy. Konflikt existuje napríklad medzi občianskym princípom slobodného fungovania politických strán nezávislých od štátu a princípom štátnej finančnej podpory (a jej kontroly). Alebo medzi otvorenosťou prostredia pre politickú súťaž, ale zároveň prevenciou sledovania partikulárnych záujmov a hrozby kartelizácie, kde k najvýznamnejším zdrojom financovania (predovšetkým štátnych) má prístup len obmedzené množstvo zavedených a silných strán. Pretože všetky tieto princípy sú legitímne, je potrebné zvoliť kompromisné riešenie, ktoré najlepšie zodpovedá danému konkrétnemu kontextu. Aj preto v demokraciách existuje toľko rôznych modelov financovania strán.
Aké princípy by mali dostať silnejšiu podporu v našom prostredí a v našej dnešnej situácii? Po prvé je to posilnenie princípu nezávislosti od záujmov silných a bohatých subjektov – jednotlivcov, firiem, skupín. A po druhé je to posilnenie verejnej kontroly straníckeho financovania.
Ako vo svojej nedávnej knihe brilantne pripomenul antropológ David Graeber, dar nemusí nutne byť vnímaný ako dar, ale ako dlh, záväzok pre budúce plnenia od jeho príjemcu. O to viac, ak ide o dar od firmy. Extrémne vyjadrené to môže byť Graeberovým odkazom na príslovie, že „dary z ľudí robia otrokov“ („by gifts one makes Slaves“). Nie je príliš na mieste robiť si ilúzie, že dary politickej strane od súkromnej firmy nebudú vnímané ako záväzok a dlh voči tejto firme zo strany subjektu, ktorý sa zúčastňuje na tvorbe prostredia a pravidiel pre celú politickú obec.
Jedným z variantov riešenia by tak mohol byť úplný zákaz podpory politických strán súkromnými firmami. Alebo všeobecný zákaz s povolenými výnimkami za splnenia určitých podmienok. Diskusia o takomto zákaze by rozhodne mala byť súčasťou diskusie o reforme financovania politických strán. Východiskom by mala byť téza, že financovanie politických strán súkromnými firmami je veľmi rizikové a v našej konkrétnej situácii, keď korupcia a klientelizmus sú už silne rozbujnené, nie je žiaduce. Ani v Česku a ani na Slovensku však zatiaľ zákaz financovania strán súkromnými firmami súčasťou debaty nie je. Naopak, hovorí sa skôr o posilnení súkromného financovania strán (hoci to môže mať viac zdrojov, nielen súkromné firmy).
Druhou stranou mince totiž je, že ak uzavrieme alebo silno obmedzíme tento zdroj, budú zrejme musieť, aj pri nastavení výdavkových limitov na kampane, nastúpiť zdroje iné. Predovšetkým potom zdroje verejné. To nie je medzi českou ani slovenské verejnosťou populárne. V klíme ustavičných škandálov a klesajúcej dôvery v politiku sa nemožno čudovať, že sa ľuďom nechce na toto prispievať zo svojich daní. Volanie českej pravice po obmedzení štátnych príspevkov a posilnení súkromných tak apeluje na túto ľudovú náladu (ktorú jej politici z veľkej miery sami vyvolali).
Aj napriek tomu by však obmedzovanie štátneho financovania v súčasnej situácii nebolo múdre a, naopak, by mohlo byť kontraproduktívne. V období, keď odznieva éra masových strán, a teda sa znižuje potenciál členských príspevkov na straníckom financovaní, návrhy na zníženie štátnej pomoci môžu ešte viac zahnať politické strany do náručia bohatých mecenášov alebo firiem s partikulárnymi záujmami. A zamerajú pozornosť strán ešte viac na fundraising namiesto toho, aby väčšinu svojej energie venovali artikulácii a reprezentácii verejného záujmu.
Je dôležité si tiež uvedomiť, že sa v tomto ohľade bavíme o oveľa menšom objeme verejných prostriedkov, ako by sa zdalo. Prostriedky, ktorými štát prispieva na prevádzku politických strán, predstavujú len malú časť štátnych príjmov a výdavkov. Napríklad v roku 2011 štát na financovanie politických strán v Česku vydal na prvý pohľad ohromnú sumu takmer pol miliardy korún. Táto suma však predstavuje len 0,2 % príjmov štátneho rozpočtu za prvý polrok roku 2011 a len mizivých 0,08 % výdavkov štátneho rozpočtu za prvý polrok 2011. V rámci celoročného rozpočtu potom tieto pomery budú ešte oveľa menšie. Aké významné úspory z týchto čísel pôjdu vykúzliť a za akú cenu? Pritom výhody štátneho financovania môžu byť v konečnom dôsledku oveľa väčšie ako dané výdavky. Napríklad posilnený tlak na verejnú kontrolu a transparentnosť takto vydaných verejných financií.
Pre už existujúci a rozbujnený klientelizmus a korupciu sa nemožno pri náprave spoliehať na politickú kultúru, sebakontrolu či nepísané pravidlá. Pacient už je ťažko chorý. Teraz už nehovoríme o prevencii alebo liečbe zvýšenej teploty, ale o dôkladnej liečbe. Ktorá musí nastúpiť čo najrýchlejšie a čo najúčinnejšími prostriedkami.