Riadený koniec partnerstva?
Modriny Julie Tymošenkovej a celkovo narastanie represívnej atmosféry nad Dneprom aj napriek prísľubu podpísania Asociačnej dohody s EÚ predstavujú výzvu pre európsku diplomaciu. Naznačujú totiž hranicu uplatnenia jej „mäkkej moci“. V prvom rade však súčasná kríza predstavuje zlyhanie ukrajinských elít.
Ich významná časť sa odvracia od únie a katalyzátorom rozchodu sa môžu stať blížiace sa majstrovstvá Európy vo futbale. Avizovaný bojkot Kyjeva poprednými politikmi v konečnom dôsledku bude symbolom toho, že EÚ hádže Ukrajinu cez palubu. Tak majstrovstvá, ktoré mali byť aj s ohľadom na ich organizovanie v partnerstve s Poľskom symbolickým výrazom príslušnosti nášho východného suseda do Európy, sa môžu stať jej rozlúčkou s veľkým snom o integrácii.
Bojkot sotva zlepší stav ukrajinskej demokracie. Oveľa bližšie k pravde sa zdá byť bývalý poľský prezident Aleksander Kwaśniewski, keď tvrdí, že „tam, kde sa namiesto dialógu objavuje bojkot, výsledky spravidla bývajú žalostné“. Bojkot Ukrajiny v konečnom dôsledku postihne najmä tamojšiu proeurópsku časť verejnosti, politických i ekonomických elít. Prispeje k zvýšeniu závislosti Kyjeva od Moskvy, ktorá rada chráni osamelých satrapov.
Majstrovstvá by mali byť pochopené ako príležitosť pre priamy dialóg Európy s ukrajinskou spoločnosťou. Práve západní politici majú unikátnu príležitosť komunikovať nielen s opozičnými lídrami, ale aj s radovými obyvateľmi. A, naopak, dať najavo Viktorovi Janukovyčovi, čo si o jeho spôsobe vládnutia myslia. Teda konať v duchu toľko presadzovanej Európy občanov a ukázať Ukrajincom, čo znamená byť Európanom nielen v materiálnom, no i v politickom zmysle.
Ohlásené gestá bojkotu zo strany nemeckých, rakúskych, holandských, českých a iných politikov v skutočnosti budú fackou pre predstaviteľov ukrajinskej opozície, ktorá aj napriek zastrašovaniu má šancu vyhrať jesenné parlamentné voľby. Súčasná vládna moc vzhľadom na svoj štýl vládnutia a sociálnu situáciu prudko stráca popularitu aj v regiónoch, ktoré predstavujú Janukovyčove tradičné bašty.
Ukrajina teda nie je „čiernou dierou“ a zatiaľ nie je ani novým Bieloruskom. Ak však Európa dá najavo, že ju už ďalej nezaujíma, vývoj týmto smerom nadobudne dynamické obrátky.
Politika bojkotu má veľmi čudnú príchuť v situácii, keď omnoho horší diktátorský režim v Azerbajdžane po celej EÚ propaguje veľkolepú show Eurovízia. Únia sa s ním ani trochu neštíti spolupracovať, napr. pri hľadaní partnera pre projekt Nabucco.
Podobnú pachuť majú úvahy o Ukrajine v kontexte iného veľkolepého športového podujatia – blížiacich sa zimných olympijských hier v Soči. V tomto meste kúsok od hraníc medzinárodne neuznávaného proruského Abcházska ich organizuje nedemokratický režim Vladimira Putina, ktorého metódami sa Janukovyč otvorene inšpiruje a ktorého demokratickú legitimitu európski politici nespochybňujú.
Napokon nezabudnime na Viktora Orbána. Pri riešení jeho politických excesov sa EÚ ukazuje ako bezradná.
Komu vlastne vyhovuje politika „budovania čiernych dier“ na východ od hraníc EÚ a na západ od Ruska? V súvislosti s úvahami o možnom odobratí futbalového šampionátu Ukrajine sa už spomínajú aj štáty, ktoré sa „obetavo“ hlásia k prevzatiu jeho organizácie. Zhodou okolností ide práve o krajiny, ktoré najviac hovoria o politickom bojkote v Kyjeve.
V skutočnosti bojkot bude znamenať riadený koniec projektu Východného partnerstva a rezignáciu na akékoľvek budúce rozširovanie EÚ výmenou za dobré vzťahy s Ruskom. Tento ťah „reálpolitiky“ na úkor východoeurópskych národov sa môže udiať pod pláštikom nekompromisného zápasu za demokraciu.