Grécko už bude iné

Májové parlamentné voľby priniesli celkom iné zastúpenie politických strán v gréckom zákonodarnom zbore, na aké sme si za posledné polstoročie zvykli. Keďže sa situácia mení každým dňom, nedá sa zodpovedne jednoznačne prognózovať budúci vývoj. Nie je však príliš pravdepodobné, že sa pôvodné rozloženie síl na nepokojnom politickom Olympe obnoví.

Časté výkyvy vo vývoji

Tak často spomínaná antická aténska demokracia predstavuje veľmi zaujímavé, inšpiratívne obdobie, ale nemá až taký zásadný vplyv na to, čo sa tam deje v súčasnosti. Priniesla slobodu iba časti spoločnosti. Väčšina sa ocitla mimo verejného života. Viacerí významní myslitelia vrátane Aristotela ju považovali za zlý model usporiadania. Hoci mala elitársky charakter, zaviedla antielitársky prvok – priamu demokraciu, ktorej sa dnes čoraz viac domáhajú mnohí demonštranti vo viacerých metropolách starého kontinentu.

Súčasný výbušný grécky pohyb odráža v sebe skôr iné – vplyv európskych mocností a najsilnejších hospodárskych hráčov, moderné politické tradície, južanskú kultúru a, samozrejme, vlastné problémy.

Len čo sa Gréci začali vymaňovať z osmanskej poroby, už na ich dvere klopali hlavní súperi chátrajúceho Istanbulu. Prvé politické strany pod Akropolou odlišujúce sa geopolitickou orientáciou niesli vo svojich názvoch úprimné symbolické prídavné mená – anglická, ruská a francúzska. Nasledujúce osudy poznačilo časté striedanie vlád, zmeny z republiky na monarchiu a naopak, či vojenské prevraty, po ktorých nastúpila vždy diktatúra. Dokonca, aj keď sa v máji 1945 prestali kopať zákopy, na severe krajiny prebiehala nová, občianska vojna medzi tými, čo súhlasili, a tými, ktorí nesúhlasili s jaltským rozdelením sveta.

Dve desaťročia po tom, čo i tu prestali rinčať zbrane, pravicový puč zastavil pomalý proces stabilizácie demokratických inštitúcií. Západná Európa a USA nič zásadné nepodnikli, aby zabránili k nástupu k moci tzv. čiernych plukovníkov. Hlavné bolo, že stáli na tej správnej geopolitickej strane.

Počas protestov na aténskej polytechnike zabili 17. novembra 1973 uniformovaní muži 24 študentov a okolo tisícky zranili. Necelé desaťročie vyčíňania vojenskej diktatúry a alibistický postoj spojencov silne poznačil historické vedomie prostých Grékov. Aj tu cítiť jeden zo zdrojov istej nedôverčivosti voči súčasným európskym a euroatlantickým inštitúciám.

Kartelová dohoda dvoch

Po páde vojenskej junty sa vytvoril stranícky systém s dvoma kľúčovými hráčmi. Pravú stranu reprezentovala konzervatívna Nová demokracia (ND), ľavú Panhelénske socialistické hnutie (PASOK). Obe sa striedali pri moci. Počas vládnutia sa tlačili viac k stredu a tým uvoľňovali priestor iným. Zvyšné ľavé spektrum bolo od počiatku pestrejšie. Ľavých tradicionalistov predstavujú komunisti (KKE), ktorí hľadajú svoje ideové žriedlo v partizánskom a neskôr v protijuntovskom odboji. Medzi nimi a socialistami sa neskôr vytvorilo dnes najpopulárnejšie radikálno-ľavicové hnutie SYRIZA, ktoré ostro kritizuje kapitalizmus i bývalý sovietsky blok, združuje eurokomunistov, feministky, ekosocialistov a antiglobalistov, pričom socialistov považuje za oportunistov a komunistov za dogmatikov.

Naľavo od komunistov ešte pôsobí veľa extrémnych organizácií, ktoré sa pre svoju rozdrobenosť obyčajne ocitali mimo parlamentu. Napravo od ND si našli priestor nacionalisti s istou nostalgiou za vojenskými vladármi.

Dvaja úhlavní súperi ND a PASOK vytvorili kartelovú dohodu opatrenú zákonom, podľa ktorej víťaz parlamentných volieb dostáva navyše 50 poslaneckých miest. Tým si až donedávna zabezpečovali stabilitu pre svoje vlády a vylúčili šancu tretieho subjektu podieľať sa na moci. Mohol byť iba ako bočný partner v koalícii. Tak docielili, že okrem ND a PASOKu prakticky nik nemá skúsenosti s vládnutím. Tento model fungoval, pokiaľ nenastala súčasná kríza.

Nie je tajomstvom, že podiel na problémoch súčasného Grécka a tým aj eurozóny a celej EÚ majú viacerí: politické elity v Aténach, „slepí“ európski činitelia, špekulatívne nadnárodné banky aj prostí grécki občania. Tí sa bránia tým, že ich reálny podiel na výkone a kontrole moci bol napriek krásnym deklaráciám zanedbateľný. Podľa nich by mali platiť iní – hlavní vinníci.

Test na oživenie únie

Únia nedokázala presvedčiť Grékov, že ňou navrhované liečenie je správne, a najmä spravodlivé. Navyše nekorektný stereotyp, ktorý často vyslovovali politici z ostatnej Európy, o lenivom a darychtivom Grékovi (vrátane diskusie na Slovensku) spôsobil bumerangový efekt: výrazný príklon stredového voliča k radikálnej ľavici a na druhej strane rast tentoraz nie krajne nacionalistickej strany, ale priam profašistického hnutia Slnečný úsvit.

Nezvládnutá predvolebná kampaň spôsobila nové členenie spoločnosti. Popri tradičnej polarizácii ľavica kontra pravica sa objavilo aj silnejšie napätie. Viac ako dve tretiny Grékov 6. mája hlasovalo proti opatreniam EÚ. V novom parlamente sa popri spomínaných fašistoch objavili ďalšie dva kritické subjekty – Demokratická ľavica, ktorá vznikla štiepením KKE, a Nezávislé Grécko, ktorého členovia opustili Novú demokraciu. Tzv. proeurópske strany sa aj s neférovou bonifikáciou 50 poslaneckých mandátov ocitli v menšine.

Krajinu čakajú 17. júna ďalšie voľby. V Grécku nejde o novú prax. Na prelome rokov 1989 a 1990 za desať mesiacov túto procedúru absolvovalo trikrát. Mimoriadne kritická a málo sebakritická nálada v kolíske európskej demokracie naďalej rastie.

Európska únia stojí pred závažnými rozhodnutiami. Tzv. grécky problém jej však, paradoxne, môže pomôcť. Už roky jej chýba duchovná vízia, jej inštitúcie sa skôr venujú každodenným pragmatickým rozhodnutiam a v prípade Grécka „haseniu požiaru“. Svoju pružnosť a životaschopnosť môže preukázať práve v kríze, ktorú juhovýchodný Balkán iba prehlbuje.