Španielsky prázdny dom
Koncom minulého roka zaznamenali španielski konzervatívci z Ľudovej strany v predčasných parlamentných voľbách drvivé víťazstvo, sedem rokov vládnuca Španielska socialistická robotnícka strana (PSOE) zase najhorší výsledok od nastolenia demokracie po páde Francovej diktatúry v roku 1975.
Hlavnou príčinou bola hospodárska situácia, ktorá sa však zásadne nezlepšila ani po voľbách. Výrazne sa predražuje refinancovanie verejného dlhu, ale najzávažnejšou výzvou ostáva pozostatok realitného boomu – enormné súkromné zadlženie a obrovské množstvo prázdnych bytov.
Španielsko sa až do roku 2008 oslavovalo ako príklad úspechu neoliberálnej politiky. Tempo rastu bolo pomerne vysoké, nezamestnanosť klesala a verejné financie sa zdali byť v solídnom stave. Nikde inde v Európskej únii nebol podiel stavebníckeho sektora na hrubom domácom produkte taký vysoký. Toto odvetvie vstrebávalo nízkopríjmovú pracovnú silu. Obe vlády – pod vedením Ľudovej strany i PSOE – systematicky vychádzali v ústrety stavebníckemu a realitnému sektoru. Medzi rokmi 1997 a 2007 sa počet bytov zvýšil približne o 30 percent (7 miliónov) a ceny nehnuteľností sa viac ako zdvojnásobili. Na konci roka 2008 však ostalo okolo milióna bytov nepredaných.
Realitný rozmach sa financoval úvermi. Španielsky vstup do eurozóny podporil pôžičkový boom. Úrokové sadzby značne poklesli. Úvery na bývanie agresívne ponúkali najmä regionálne banky. Za bonitné sa označovali aj chudobné domácnosti. Na konci roka 2008 súkromná zadlženosť domácností dosiahla 84 percent HDP.
Tento model rastu mal mimoriadne nerovný charakter. V rebríčku hospodárskej nerovnosti v rámci EÚ Španielsko prekonalo iba susedné Portugalsko. V období rozmachu 1995 až 2007, keď sa kráľovstvu darilo, 40 percent obyvateľstva zažilo obdobie chudoby. Po vstupe do únie španielska ekonomika utrpela čiastočnú deindustrializáciu. Začlenenie sa do eurozóny a agresívna nemecká politika mzdovej deflácie zhoršili štrukturálne problémy hospodárstva. Tesne pred krízou deficit bežného účtu prekročil hranicu 9 percent HDP. Financoval sa úvermi zo zahraničia, najmä od nemeckých a francúzskych bánk.
Aj bez urýchľovača v podobne globálnej krízy boli v Španielsku už v roku 2008 prítomné všetky prímesi masívneho pádu ekonomiky. Vláda PSOE až neskoro priznala, aká je kríza hlboká. Postupne začala prijímať úsporné opatrenia. Po volebnej porážke liberálnych socialistov pravica tieto opatrenia zradikalizovala. Úsporná politika už pozná svoj účet. Hospodárstvo sa opäť začalo prepadať.
Miera nezamestnanosti dosahuje 24,4 percenta, u mladých ešte viac. Sú najvzdelanejšou generáciou, akú kedy krajina mala, no polovica z nich nemá prácu. To spolu s recesiou ešte viac zhoršuje problémy so súkromným zadlžením. Terajšia vláda ohlásila ďalšie tvrdé škrty v školstve a zdravotníctve, zároveň hľadá nové spôsoby, ako zbaviť banky časti zlých dlhov. Zvažuje sa vytvorenie akejsi konsolidačnej banky, kam by súkromné finančné domy mohli odpratať časť nesplácaných pôžičiek.
Proti úsporným opatreniam sa začali valiť vlny odporu a štrajky. Pred rokom okupovali verejné priestranstvá protestujúci indignados. Hnutie, na čele ktorého stáli najmä mladí nezamestnaní, formulovalo novátorské spôsoby, ako sa vyrovnať so súkromným zadlžením. Dôraz sa má klásť na dlžníkov, nie na banky. Indignados požadujú prísnejší dohľad nad bankami, progresívnejší rozpočtový režim a verejné programy pre bývanie. Diskusia o alternatívnom modeli rozvoja sa však sotva začala.