Európa vľavo
Výsledky viacerých volieb v uplynulých týždňoch vzbudili množstvo komentárov na tému ľavicovej premeny Európy. Únia však zotrváva na neoliberálnych základoch.
Tento model prezentujú fakticky v celej EÚ všetky relevantné časti straníckeho i politického aparátu. K posunu „vľavo“ teda mohlo dôjsť, ako sa zdá logické, len v rámci systému.
Niektoré pravicové médiá sa nezapreli a na tento vývoj reagovali hrozbami ekonomického úpadku, ku ktorému nás má ľavica priviesť, dokonca až rasizmu, lebo vraj recesia bude viesť k potrebe zvaliť vinu na zástupný objekt. Ide o postup, aký použili v 30. rokoch minulého storočia nacisti v Nemecku. Uplatnil sa však s cieľom zachrániť kapitalizmus.
Za normálnych okolností by frustrácia zo systému viedla k jeho zmene. Uvedená technika slúži iba na ventiláciu sociálneho pnutia tak, aby k tomu nedošlo. Nešlo teda o opatrenie ľavice, ale politickej reprezentácie kapitalistického systému.
Pokiaľ sa ľavica i pravica pohybujú v jeho rámci, toto delenie je tiež nepresné. Z komplexného hľadiska ide skôr o ľavú a pravú frakciu systémového establišmentu. Ľavicová politika ako taká nevedie k rasizmu. Skutočne ľavicová politika by logicky viedla k ľavicovej reforme pravicového systému. Šla by proti sebe, keby sa usilovala ventilovať frustráciu v jeho prospech.
Neprimerané je aj chápanie situácie v Grécku a vo Francúzsku ako analogickej. Obe krajiny sú si podobné odklonom voličov doľava, ale v iných systémových podmienkach, čo vedie k odlišnému politickému efektu.
Vo Francúzsku sa stal prezidentom predstaviteľ jednej z establišmentových politických strán – socialistov. V Grécku režimové strany utrpeli porážku. Prehra režimu by však nebola možná bez zmien v samotnej jeho štruktúre, čo naznačuje možnú systémovú reformu.
Formálne sú politické režimy obyčajne „otvorené“, bez ohľadu na mieru ich reálnej uzavretosti. Naoko teda poskytujú možnosť výberu medzi rozličnými stranami a kandidátmi. Potrebnú mieru ich uzavretosti danú potrebou zachovania status quo (určitého modelu kapitalizmu alebo socializmu) zabezpečujú tie časti systému, ktoré limitujú politickú existenciu strán a iných formálnych aktérov.
Často sa to spája s politickou dominanciou istej časti režimu. Výsledkom je, že „relevantní“ politickí aktéri, ktorí disponujú inštitucionálnymi zdrojmi systému, nepredstavujú šancu na systémovú zmenu, ak by aj voliči chceli. Tí okrajoví (disent) zase nedisponujú inštitucionálnymi zdrojmi potrebnými na ich efektívne politické pôsobenie.
Pozície aktérov sa môžu zmeniť, ak dôjde k zmenám v štruktúre režimu. Monolit praská. Začnú napríklad pôsobiť antisystémové médiá a iné politické štruktúry. Zároveň dosiaľ oficiálne štruktúry strácajú schopnosť účinne pôsobiť v dôsledku ideologických zmien v spoločnosti – napríklad jeden ľavicový plátok má väčší informačný efekt ako celý oficiálny mediálny aparát.
V takýchto podmienkach sa dá ťažko zachovať hegemónia pri akceptácii formálnych „demokratických procedúr“ ako napríklad volieb, ktorými sa každý režim legitimuje.
Tento proces môže mať viditeľne revolučný, no aj pomerne mierny priebeh. Je však logickou súčasťou daného vývoja. V Grécku zjavne došlo i k takýmto zmenám, čo je zásadný rozdiel oproti Francúzsku a iným štátom.
Jedna zásadná otázka je, kde sa vzali zdroje nevyhnutné na tieto zmeny. Druhá, kam budú viesť.
Je ideologické nálepkovať Grékov preto, že majú iný názor ako zástancovia neoliberalizmu. Zakúsili ho. Ak využijú šancu na inú cestu, hádam sa vyhnú ďalšej „humanitárnej intervencii“ či bratskej pomoci „zdravým, v jadre demokratickým silám“. Aj tú už zakúsili.