Pat v Sýrii
Organizácia Spojených národov prerušila v Sýrii pozorovateľskú misiu. Dôvod? Neprestajný rast násilia medzi znepriatelenými skupinami.
Zrejme ju očakáva osud predchádzajúcej neúspešnej iniciatívy Ligy arabských štátov. Varovania, že konflikt môže prerásť do občianskej vojny, prichádzajú neskoro. V tejto krajine už občianska vojna existuje.
Konflikt v Sýrii prebieha v dvoch rovinách. Začal sa ako súčasť tzv. arabskej jari prodemokratickými protestmi občanov, ktoré sa režim rozhodol násilne potlačiť. Ako neutíchalo odhodlanie opozície demonštrovať, režim stupňoval násilie, až prekročil mieru a v samotnej armáde vznikli opozičné skupiny, ktoré sa odmietajú zúčastňovať na útokoch proti občanom.
Nespokojní vojaci hromadne dezertujú a spolu s milíciami vytvorenými na obranu dedín a mestských štvrtí sa postavili na ozbrojený odpor proti jednotkám verným prezidentovi Bašárovi Asadovi. Pretože tie potláčanie nepokojov nezvládali, režim začal vytvárať z kriminálnych gangov ozbrojené skupiny. Ale aj medzi povstalcov sa infiltrovali extrémisti, z ktorých sa mnohí vrátili z Iraku.
Konflikt prerastá do náboženskej roviny. Vláda stále tvrdí, že nebojuje proti svojim občanom, ale proti teroristom. No teroristu robia teroristom metódy, nie názory. A teroristi sú na oboch stranách. Tí protivládni vraždia šiitov i kresťanov bez ohľadu na to, či sú, alebo nie sú kritickí voči režimu. Provládni zase zabíjajú sunnitských moslimov nezávisle od ich lojality k Asadovi.
Nedá sa s určitosťou povedať, kedy a kto to začal. Možno však jednoznačne pomenovať vinníka: je ním sýrsky prezident. Ani nie preto, čo vykonal, ako skôr preto, čo pre urovnanie konfliktu nevykonal. Všetky jeho sľuby o reformách odišli do stratena. Či už sa pokúšal o skutočné zmeny, alebo iba o kozmetické úpravy režimu, jeho snahy prichádzali vždy neskoro.
Asad mal dvanásť rokov na politické reformy. Nespravil ich. Mal však taký istý čas na to, aby vyvraždil svojich oponentov. Nespravil ani to. Pokladať diktátora za prijateľného iba preto, že má na konte menej obetí ako jeho otec Háfiz Asad, isto nie je vhodné. No porovnávať ho s diktátormi typu Saddáma Husajna tiež nie je správne.
Od Asadovho nástupu do najvyššieho úradu bolo jasné, že pôjde o slabého prezidenta a že sa musí deliť o moc s mnohými členmi stranícko-štátneho aparátu. Režim pod jeho vládou mal oveľa bližšie k totalite jednej strany, ako k diktatúre jedného vodcu, ako to bolo za jeho otca. Je však jeho povinnosťou mať pod kontrolou vlastný režim, keď už nemá pod kontrolou vlastný štát.
Vo vlastnej administratíve má Asad niekoľko schopných ľudí, ktorí by hádam zvládli urovnanie konfliktu. Problém bude skôr v predstaviteľoch straníckeho klanu, ktorí sa nechcú vzdať ani centimetra moci. A Asad im svojou osobou poskytuje zdanie legitímnosti.
Konflikt sa stal súčasne zákopovou vojnou medzi dvoma názorovými blokmi v Európe. Jeden stojí na strane režimu a všetky správy o masakroch označuje za západnú protisýrsku propagandu. Druhý blok idealizuje povstalcov bez rozdielu ako bojovníkov za slobodu a nechce vidieť zločiny teroristických živlov, ktoré infikovali ozbrojenú opozíciu.
Obom blokom už dávno nejde o Sýriu ani o jej občanov. Ich sympatie k jednotlivým skupinám iba kopírujú rozpor veľmocí, USA a Európskej únie na jednej strane, Ruska a Číny na druhej. Tam je aj najväčšia hrozba eskalácie konfliktu.
Možno by sa vláda a opozícia vedeli dohodnúť, no cítiac podporu zo zahraničia sú obe neústupčivé. Tak ako sa finančná a materiálna pomoc z krajín Perzského zálivu dostáva nielen k protivládnym povstalcom, ale aj k teroristom, rovnako ruská podpora Asadovej vláde zároveň podporuje milície, ktoré masakrujú odporcov režimu.