Únik do práva
Ústavný súd SR čaká rozhodnutie niekoľkých vecí, ktoré vo svojom súhrne môžu ovplyvniť podobu nášho ústavného systému. Vznikli v dôsledku nezvládnutia významnej, ale rutinnej voľby kandidáta na funkciu generálneho prokurátora predchádzajúcim parlamentom.
Demonštratívne porušenie zákona, ktorý vtedy prikazoval tajnú voľbu, a následné „predbehnutie“ účinnosti predbežného opatrenia Ústavného súdu vyvolali pochybnosti aj v prípade na prvý pohľad tajnej voľby. A tak Ústavný súd koná nielen o podaniach hlavných kandidátov na post generálneho prokurátora, Dobroslava Trnku a Jozefa Čentéša, ale najmä o návrhu skupiny poslancov na výklad ústavy v tejto kauze.
Ústavný súd by mal určiť, či prezident je povinný vymenovať kandidáta na post generálneho prokurátora, ktorý spĺňa zákonom určené podmienky a Národná rada SR ho riadne zvolila.
Ešte stále nie je isté, či niektorý z kandidátov bol naozaj „riadne“ zvolený, ale v dôsledku zbabrania vlaňajšej voľby sa otvorila zásadná otázka postavenia hlavy štátu. Je prezident republikánskou obdobou konštitučného monarchu s ceremoniálnymi úlohami, no bez reálnej moci a zodpovednosti, alebo má rozhodovacie právomoci, s ktorými korešponduje primeraná politická zodpovednosť?
Pôvodné znenie základného zákona štátu mu priznávalo v duchu československej tradície slabšie postavenie. Vlastné rozhodnutia mohol prijímať iba v obmedzenom rozsahu, napríklad pri vymenovaní sudcov Ústavného súdu a zdanlivo aj pri výbere predsedu vlády. Opakované zlyhania parlamentu však viedli k posilneniu právneho postavenia prezidenta.
Keď Národná rada nedokázala zvoliť prezidenta, tak zmenila ústavu, zaviedla jeho priamu voľbu, a tak mu dodala demokratickú legitimitu, akú mala dovtedy len ona. Keď po vlaňajšom kurióznom vyslovení nedôvery vláde neprejavovali o vládnutie do predčasných volieb parlamentné strany veľký záujem, tak novela ústavy priznala prezidentovi právomoc rozhodnúť, či a dokedy ponechá „padlú“ vládu vo funkcii a tú dali „pod kuratelu“ hlavy štátu. Keď poslanci nezvolili nespochybniteľným spôsobom kandidáta na generálneho prokurátora, tak to nastolilo otázku charakteru mnohých právomocí prezidenta.
Existujú rozumné argumenty v prospech oboch riešení aj ich ťažko predvídateľných odtieňov. Práve otvorenosť výsledku korektného výkladu mnohých článkov ústavy robí z Ústavného súdu i proti jeho vôli riešiteľa politických problémov. Vo chvíli, keď politika nevie alebo nechce rozhodnúť o významnej alebo citlivej otázke, tak „uniká do práva“.
Tento únik máva viacero podôb, medzi ktorými dominuje obrátenie sa na Ústavný súd. Podanie návrhu na začatie konania dokumentuje, že to politik myslí vážne. Veď používa krajný prostriedok, ktorý má v právnom štáte k dispozícii. Zároveň oddiali rozhodnutie do času, keď už bude v centre záujmu verejnosti niečo iné a zabráni neúnosnej eskalácii sporu. „Vedľajším účinkom“ ostáva niekedy mocenský posun v ústavnom systéme.
Rozhodnutia Ústavného súdu sú a majú byť hodnotené, teda i kritizované. Obvineniu z političnosti by však malo predchádzať pripomenutie, že politickú otázku položila Ústavnému súdu politika.
Slovenský Ústavný súd je dosiaľ pri zasahovaní do sveta politiky zdržanlivejší ako viacerí jeho zahraniční kolegovia. K politickým sporom pristupuje ako k právnym problémom. Ich riešenie mu však uberá z autority, lebo nie iba ten, kto neuspel, ale i jeho priaznivci prirodzene, ale spravidla nesprávne vidia problém v súde. Nevedno, koľko politických káuz znesie vážnosť Ústavného súdu.