Hypotekárne otroctvo
Splácanie hypotéky v čase krízy poznačenej poklesom cien nehnuteľností sa pre mnohých stalo nočnou morou.
Zostatky nesplatených úverov čerpaných v rokoch 2007 až 2009 bývajú totiž často vyššie ako hodnota nehnuteľnosti, ktorá má zaručiť ich splácanie. Úveroví dlžníci so štátnou dotáciou úrokov síce v mnohých prípadoch kúpili nehnuteľnosti lacnejšie, ako sú dnešné trhové ceny, trápi ich však neseriózny postup mnohých komerčných bánk pri obnove fixácie úrokovej sadzby.
Banky takýmto klientom obyčajne ponúkajú novú sadzbu úrokov s horšími podmienkami ako pre nových klientov. Uvedomujú si totiž, že klient nemá veľmi na výber, pretože odísť ku konkurencii môže len so stratou štátnej bonifikácie.
Na Slovensku nie sú zriedkavé ani prípady, keď banky úmyselne oznámia klientom s končiacou viazanosťou úrokov nové podmienky tak neskoro, že odísť ku konkurencii už nebolo kedy. Vo vyspelých krajinách nie je zvykom, aby vydierali klientov pri odchode ku konkurencii alebo pri ukončení viazanosti úrokov. U nás pritom bolo ešte pred niekoľkými rokmi bežným pravidlom, že odchod ku konkurencii, ktorá by refinancovala nesplatený zostatok starej hypotéky, bol pre vysoké sankčné poplatky nemožný.
K dobrým hypotekárnym mravom pritom patrí možnosť bezplatného splatenia zostatku hypotéky po ukončení obdobia viazanosti úrokov, ktoré spravidla predstavuje päť rokov. Oblasť ochrany spotrebiteľa si zobrali na mušku oprávnene aj viacerí slovenskí politici, ktorí verejnosti prezentovali spôsoby, ako banky vedia zinkasovať poplatky za odchod ku konkurencii nepriamou cestou. Formou rozličných skrytých poplatkov za zmenu zmluvných podmienok, vystavenia potvrdenia pre inú banku a pod. sa snažia stratu budúcich úrokových výnosov kompenzovať aspoň jednorazovými poplatkami.
V mnohých iných štátoch hypotekárne úvery považujú za obmedzovanie flexibility pracovnej sily. Človek viazaný na vlastníctvo svojho príbytku zaťaženého hypotékou je vo všeobecnosti menej ochotný sa presťahovať s rodinou za prácou. Zároveň je veľmi ťažké splácať hypotéku, platiť prevádzkové náklady na vlastný byt a zároveň si hradiť ďalšie dočasné bývanie v mieste výkonu práce.
Hypotéka bude sprevádzať mnohých ľudí po celý ekonomicky aktívny život. V prvej tretine úverového vzťahu s bankou klient splatí sotva pätinu, pretože pri rovnakých splátkach podstatnú časť pravidelnej mesačnej splátky pohltia v prvých piatich rokoch úroky. Dlhodobé, seriózne partnerstvo banky a klienta by malo byť preto prvoradým cieľom nielen finančných ústavov, ale aj štátu a úverových dlžníkov.
Najhoršie prípady sporov s bankou vznikajú vtedy, ak sa rozostavané a hypotekárnym úverom financované byty nepodarí dokončiť. Splácať úver na neexistujúci byt nie je pre nikoho príjemná záležitosť. Navyše ak banka predtým celý objekt s rozostavanými bytmi použila ako zábezpeku pre financovanie firmy, ktorá projekt realizovala. Preto neprekvapí, že za kratší koniec vždy ťahá bežný úverový dlžník, ktorý na financovanie bytu na papieri použil nielen vlastné úspory, ale aj požičané peniaze.
Úlohou štátu v oblasti ochrany spotrebiteľa voči chamtivosti hypotekárnych bánk je zlepšovať právne prostredie a zvyšovať finančnú gramotnosť obyvateľstva už na úrovni škôl. Ale nielen to, štát by mal zvážiť vytvorenie tzv. čiernej listiny komerčných bánk, ktoré, pokiaľ ide o peniaze, povyšujú zisk za každú cenu nad dobré mravy.