Má Merkelová pravdu?
Keynesiánski aj nekeynesiánski ekonómovia radia, aby nemecká kancelárka súhlasila s emisiou eurobondov, európskych dlhopisov, ktoré majú zachrániť eurozónu. Argumentov za je veľa a tých jednoznačných proti je málo. Čo ak však prehliadame niečo veľké?
Prečo by Angela Merkelová s emisiami eurodlhopisov súhlasiť mala? Hlavným dôvodom je to, že ich mnohí považujú za poslednú svätenú vodu, ktorá môže dostať úrokové sadzby dlhopisov zadlžených štátov z juhu Európy do dlhodobo udržateľných hraníc. A to je celkom dobrý dôvod. Pretože akokoľvek by Nemecko odporovalo plateniu za ich dlhy, pre jeho ekonomiku (a ergo voličov) je v súčasnej situácii lepšie, ak tieto krajiny neskrachujú.
Rovnako existuje inštitucionálny argument (spomenul ho aj nositeľ Nobelovej ceny za ekonomiku Thomas Sargent v prijímacej reči), a to, že vydanie spoločných dlhopisov by viedlo, v dlhodobom výhľade, k podpore veriteľov vo vyššiu inštitucionalizáciu únie.
Sargentova analógia pochádza z obdobia po americkej občianskej vojne, keď federálna vláda prijala dlhy jednotlivých štátov a získala tým podporu pre vyššiu federalizáciu. To by tiež bolo v záujme Berlína, pretože väčšia inštitucionalizácia a federalizácia EÚ by znižovala šancu, že podobné situácie sa budú opakovať, keďže ekonomický život by sa oveľa viac kontroloval z Bruselu. Investícia do eurobondov by bola pomerne „lacným“ (aj keď ťažko hovoriť o lacnosti niečoho medzi 800 miliardami a biliónom eur) vykúpením toho, čo Nemecko chcelo už dávno a čo mu môže zabezpečiť zabitie mnohých múch jednou ranou.
Dôležitým argumentom proti je morálka. Prečo by mali sporivé mravce platiť za rozšafnú kobylku, použijúc Ezopovu známu paralelu. Nemožno podceňovať preferencie voličov v Nemecku (alebo aj v Holandsku). Len málo z nich rozumie, prečo je pre ich ekonomiku dôležité, aby juhoeurópske štáty neskrachovali. A vlády sa nehrnú do tvorby analýz, ktoré by to mohli občanom vysvetliť.
Pomoc juhu nevyhráva hlasy. No aj keď už od počiatku 90. rokov vieme, že vyznávači slobodného trhu premýšľajú nad pomocou tým v núdzi presne v ezopovských intenciách, pravdepodobne to nie je dôvod, čo by prevážil nad rozumnými dôvodmi uvedenými na začiatku.
A tak máme už iba jednu možnosť, prečo Merkelová odmieta eurobondy. Ona a jej najbližší spolupracovníci nie sú presvedčení o schopnosti eurobondov viesť v strednodobej vyhliadke (povedzme 10 rokov) k vyriešeniu alebo aspoň výraznému zlepšeniu situácie v dlhom postihnutých častiach eurozóny.
V takom prípade má ich pozícia logiku a dokonca by sa dalo povedať, že by od nich bolo nezodpovedné, aby robili čokoľvek iné. Totiž, ak by eurobondy nepomohli a súčasná pomalá euroagónia by sa zakončila rýchlou eurosmrťou, Berlín by nemal ani peniaze, ani európske inštitúcie, no mal by kopu problémov – a to nielen finančných, ale najmä bezpečnostných – na svojom prahu. V prípade, že Nemci pripúšťajú variant, že by eurobondy nezachránili euro ani EÚ, dáva zmysel, že do nich nechcú investovať ani cent. Opak by bol hazardom.
Takáto stratégia dáva zmysel. Ak si však uvedomíme, že hlavný architekt EÚ a eura nemá istotu v ich prežitie, zistíme, že situácia je vážnejšia, než sa zdá pri pohľade na pár skrachovaných krajín na juhu Európy. A v takom prípade by aj malé štáty – napríklad Slovensko – mali premýšľať, na ktorého koňa staviť a koľko.