Dvadsať rokov Ústavy
Keď si pripomíname dvadsiate výročie prijatia Ústavy Slovenskej republiky, je žiaduce konštatovať, že naša vlasť sa riadi základnými inštitútmi v nej obsiahnutými, ale aj úplne novým právnym poriadkom vybudovaným na jej základe. Národná rada SR už vo volebnom období rokov 1994 – 1998 prijala 313 zákonov a v ďalšom, 1998 – 2002, viac ako 520 zákonov a podobne to pokračovalo ďalej.
Podstatné zmeny právneho poriadku sú však spojené s volebným obdobím 1998 – 2002, v čase ktorého sa uskutočnili jednak dôležité zmeny v základnom zákone SR, ale došlo aj k prispôsobeniu nášho právneho poriadku pravidlám EÚ. Je to teda dvadsať zložitých rokov, v ktorých pokračovali diskusie o tom, čo je potrebné urobiť pre budúcnosť, aby naša krajina zabezpečila občanom stabilný právny poriadok a ekonomický vývoj.
Okolnosti vzniku
Staré príslovie hovorí: „Keď nevieš, kam kráčaš, obzri sa, odkiaľ prichádzaš.“ V uvedenom kontexte si nemožno nepripomenúť okolnosti, za ktorých sa jednotlivé zmeny v právom poriadku uskutočňovali. Nie je možné opomenúť, že aj právne vzťahy a vznik ústavnoprávneho rámca fungovania tejto republiky majú svoj rámec a vždy v čase, keď sa zamýšľame, ako ďalej, je potrebné, aby sme vedeli, z čoho sa formoval náš nový ústavný a naň nadväzujúci právny systém. Základom budovania vnútroštátneho právneho poriadku sa nepochybne stala naša ústava.
Ústava Slovenskej republiky bola napísaná v zložitom čase. Jeho charakteristickým znakom boli: rozpadajúci sa federatívny štát, nevyprofilovaná politická scéna a zložité ekonomické pomery spojené s transformáciou vlastníckych vzťahov. Predstavitelia politických strán v tom čase boli viac zamestnaní naznačenými problémami a zrejme preto podceňovali ústavnoprávne problémy a otvorené otázky. Právnici jednotlivých politických strán pripravili celkovo deväť variantov ústavných zákonov, ktoré reagovali najmä na politické podmienky tej doby. Už na tomto mieste treba pripomenúť, že ani jeden z uvedených dokumentov nemal šancu byť prijatý v zákonodarnom zbore. Preto bolo nevyhnuté zostaviť tím odborníkov a politikov na širšom politickom základe a pokúsiť sa pripraviť prijateľný text, ktorý by mohol slúžiť za základ usporiadania vzťahov medzi zákonodarnou, súdnou a výkonnou mocou so zohľadnením existujúcich spoločenských pomerov.
Ťažký zrod
Ústava bola koncipovaná po dlhých, ale neúspešných rokovaniach reprezentácií ČNR, SNR i FZ, a teda v podmienkach existencie federatívneho usporiadania štátu. Autori jej textu nemohli nerešpektovať tento fakt. Ústavný zákon 556/90 z čl. 142 odseku 2 ústavného zákona č. 143/1968 o česko-slovenskej federácii vypustil ustanovenie, podľa ktorého sa prijatie ústav ČR a SR viazalo na prijatie novej ústavy federácie… Neexistoval jednotný výklad, či sa pri príprave ústavy treba riadiť vtedy vymedzenými kompetenciami republík, alebo je možné ísť nad tento rámec, ale nebolo sporné, že republiky môžu prijať svoje ústavy bez ohľadu na to, kedy bude prijatá ústava federácie. Uvedená skutočnosť sa prejavila v konfliktoch, ktoré vznikali už pri jej písaní.
Možno spomenúť dva z nich. Prvý sa týkal rozsahu právnej úpravy základných práv a slobôd. V čase prác na ústave totiž platila Listina základných práv a slobôd prijatá Federálnym zhromaždením ČSFR. Snahou autorov ústavy však bolo napísať komplexný text, a preto bolo rozhodnuté, že Listina sa inkorporuje do slovenskej ústavy. Uvedená skutočnosť však otvorila príležitosť pre tých poslancov, ktorí navrhovali vylúčiť z právnej úpravy na ústavnej úrovni sociálne práva. Neskorší vývoj potvrdil, ako je pre občanov dôležité, že sa tak nestalo. Druhý konflikt sa týkal tých ustanovení, ktoré sú typické pre suverénny štát, ako napr. národná banka, vlastná mena, colné územie, otázky bezpečnosti a obrany štátu. My sme však v tom čase ešte suverénnym štátom neboli. Aj tento spor sa podarilo prekonať, a to tak, že účinnosť naznačených konfliktných ustanovení nastala až po vzniku samostatného štátu. Ak k tomu pridáme konflikty spojené s obsahom preambuly, nedá mi úprimne nepovedať, že písanie ústavy bola tvrdá odborná i politická práca.
Nie všetko sa podarilo vytvoriť v čase, ktorý mali autori návrhu textu ústavy k dispozícii, na prvý raz ideálne. Tak napríklad neboli dostatočne docenené najmä tie normy ústavy, ktoré sa bežne nepoužívajú, ale ktoré ožívajú v krízových situáciách. Prvýkrát sa tento fakt prejavil napr. v neschopnosti politických síl zvolených do Národnej rady SR zvoliť prezidenta Slovenskej republiky. Druhý problém, ktorý bolo nutné riešiť neskoršie, vystal v súvislosti s našimi ambíciami vstúpiť do EÚ. Konečne sa žiada spomenúť aj neskoršiu potrebu dotvorenia ústavného rámca pre samosprávu či postavenia Súdnej rady a ombudsmana. Uvedené otázky boli vyriešené zmenami ústavy vo volebnom období do roku 2002.
Bez ideológie
Naznačené poznámky však nič nemenia na tom, že nosnými piliermi Ústavy SR už v čase jej vzniku sa stali ústavnosť, zákonnosť, demokracia a humanizmus. Ústava bola prijatá ako výsledok snahy o zavŕšenie historického národnoemancipačného procesu rôznych politických generácií Slovenska. Za významnú možno považovať skutočnosť, že text ústavy bol do značnej miery oslobodený od ideologických formulácií. Plnohodnotne sa v ňom uplatnil národný a občiansky princíp v živote spoločnosti a historická spätosť či kultúrna blízkosť národov a národností, ktoré na našom území žijú.
Ústava charakterizuje Slovenskú republiku ako demokratický štát, potvrdzuje pluralitu politického systému, budovanie princípov trhového hospodárstva, ako aj záruky práv a slobôd človeka a občana. Demokracia však nemôže úspešne fungovať bez pevných pravidiel vzájomného správania ľudí a jednotlivých mocí. Aj preto si ústava kládla za cieľ vytvoriť podmienky na to, aby Slovensko mohlo byť charakterizované ako právny štát. Spôsob a obsah ústavnoprávnej úpravy práv a slobôd vychádza z princípov právneho štátu a zvrchovanosti práva. Prakticky to znamená, že sféra slobody každého z nás je prvotná a štát môže do nej zasahovať len na základe zákona a len zákonom predpísaným spôsobom. Človek sa teda v kontexte ústavy stal najvyššou spoločenskou hodnotou.
Novelizácie ústavy
Tak ako sa vyvíja spoločnosť, musí reagovať i právny poriadok. I Ústava SR po určitom období podliehala vplyvom politického, ekonomického, mocenského, sociálneho a kultúrneho hodnotenia súvislostí. Bolo potrebné postupne doriešiť vzťah vnútroštátneho práva a medzinárodného práva, stanoviť nové mechanizmy voľby hlavy štátu, prehodnotiť možnosti decentralizácie moci i právomoc Ústavného súdu a Najvyššieho kontrolného úradu. Rovnako bolo potrebné opätovne zhodnotiť, či garancie ľudských práv sú dostatočné a uvážiť vytvorenie úradu verejného ochrancu práv. Možno konštatovať, že najmä uvedenými otázkami sa zaoberali neskoršie novely nášho základného ústavného zákona. Aj tieto zmeny boli pripravované s jediným cieľom, a to garantovať pokojný vývoj v demokratickom štátnom zriadení.
Dnes možno celkom otvorene konštatovať, že zmeny v spoločnosti sa nedajú vykonať iba technicko-ekonomickými opatreniami. Vieme, že uskutočňovanie základných politických, ekonomických či ústavnoprávnych zmien sa dá realizovať iba v prostredí sociálneho zmieru a čo najširšieho konsenzu. Bez právnych garancií, vyváženého sociálneho vývoja sa reformy, ktoré nás ešte čakajú, ani nedajú zrealizovať. Reformy sa totiž majú robiť pre ľudí a nie proti nim.
Prijatie Ústavy Slovenskej republiky pred dvadsiatimi rokmi bolo pre nás výzvou. Výzvou k širšiemu chápaniu hodnôt, ktoré Slovensko ako vtedy nový štát prezentuje. Fakt, že sa Slovensko stalo samostatným štátom, nám umožnil sebavedome sa otvoriť svetu, no byť tolerantný voči okolitému životu a predstaviť vlastné hodnoty. Výsledkom je, že sme sa stali súčasťou civilizačného pohybu na starom kontinente a dnes sú u nás rešpektované všetky slobody, ktoré uznáva demokratický svet.