Pravidlá idealizmu
Obyvatelia Kosova mali už dávno postaviť Madeleine Albrightovej sochu. Práve jej totiž vďačia za dnešnú nezávislosť a niekdajšiu ochranu pred srbskými vojskami.
Bola to „Albrightovej vojna“, ako sa vraj hovorilo v Clintonovej administratíve náletom na Belehrad v roku 1999. Ona presvedčila amerického prezidenta aj členské štáty NATO, že je mravnou povinnosťou demokratickej Ameriky postaviť sa proti agresívnym diktatúram, akou bola tá Miloševičova. Tú sochu v Prištine mali Albrightovej postaviť hoci aj v nadživotnej veľkosti. Ale nemali by jej predávať svoj Telekom.
Spoločnosť Albright Capital Management v konzorciu s portugalským Telecomom je jednou z piatich firiem, ktoré sa usilujú o privatizáciu najziskovejšej štátnej firmy PTK (milión užívateľov mobilných telefónov a stotisíc pevných liniek). Mám obavy, že samotná táto správa zatĺkla jeden z ďalších klincov do rakvy politických ideálov, ktoré už napokon mnoho ľudí považuje za dávno pochované.
V európskych dejinách nebolo veľa vojen, ktorých zmyslom a cieľom bola obrana základov našej civilizácie. Jednou takou bola druhá svetová vojna. Preto je tiež víťazstvo Spojencov nad Hitlerom hodnotovým ťažiskom modernej Európy. Ďalšou takouto vojnou, hoci v oveľa menšej miere, boli americké nálety na Belehrad.
Aj v tomto prípade išlo o obranu civilizácie, ktorá na svojom teritóriu nesmie dopustiť zabíjanie a vyháňanie ľudí z domovov, navyše pre ich etnický pôvod. Účasť Američanov v oboch týchto vojnách bola vedená tým, čomu sa v najlepšom zmysle slova hovorí politický idealizmus, teda viera v to, že na obranu našich základných hodnôt sa môže a má použiť sila proti tým, ktorí ich ničia.
Lenže politický idealizmus má svoje nepísané pravidlá. Je ním len vtedy, ak nie je kontaminovaný pragmatickou túžbou ekonomicky priamo ťažiť z vojnového víťazstva. V tomto zmysle bola americká povojnová politika idealistická (a pritom rozumná).
Obrovská finančná injekcia Marshallovho plánu na obnovu vojnou zničenej Európy bola v roku 1947 nesená myšlienkou – slovami samotného Georgea C. Marshalla, „vrátiť Európanom dôveru v ekonomickú budúcnosť ich krajín“. Sila tejto myšlienky uplatnenej v praxi má svoj historický význam – dnešné eurofondy na pomoc chudobnejším štátom EÚ by možno bez skúseností s Marshallovým plánom vôbec nevznikli.
Lenže Amerika aj Európa sa zmenili. Dedičstvo politického idealizmu Madeleine Albrightovej v prípade Kosova z roku 1999 je v roku 2012 kontaminované jej snahou ekonomicky z neho priamo ťažiť výhodnou kúpou štátneho podniku. Iste, to porovnanie s Marshallom nie je úplne spravodlivé.
Albrightová je už viac ako desať rokov súkromnou osobou a ona sama vníma investície svojej firmy ako snahu pomáhať „tvorbe strednej triedy“. Verbálne sa teda nezrieka politického idealizmu. Kto jej však po kosovskej privatizácii ešte uverí?
Ak dnes západná civilizácia trpí nejakým nedostatkom, tak je to nedostatok dôvery. Politika nikdy nebola príliš čestným remeslom, ale aj preto sú jej piliermi tí, čo hlboko verili v hodnoty, ktoré presadzovali, a nepovažovali ich za niečo, čo sa dá výhodne predať po skončení kariéry. Amerika i Európa je teraz plná bývalých politikov, ktorí predávajú svoju minulosť.
Podľa agentúry Bloomberg sa napríklad George W. Bush a jeho niekdajší minister James Baker zamestnali vo finančnej skupine Carlyle Group, Bill Clinton pracoval na čiastočný úväzok pre hedžingový fond DE Shaw & Co. atď. Albrightová išla najďalej a rovno si založila vlastnú firmu, čo sa dá oceniť prinajmenšom ako otvorená hra.
Problém je, že aj keď Albrightovej firma hádam naozaj pomáha svojimi výhodnými investíciami „tvoriť strednú triedu“, spoločenský zisk z takejto činnosti nemôže nahradiť nevyčísliteľné straty, ktoré vznikajú úbytkom dôvery v politiku a jej ideály. Práve preto, že Albrightová sa ako jedna z mála k politickému idealizmu vždy hlásila.
Obyvatelia Kosova jej mali postaviť sochu. Keby tam teraz v Prištine stál pomník političky Albrightovej, možno by jej došlo, že by sa tam nemala vracať ako podnikateľka.
Komentár bol publikovaný aj v týždenníku RESPEKT