Čas a teória relativity
Môj manžel je celkom uspôsobený na život v dvojici. Až na jednu úchylku: je vášnivým zástancom teórie relativity, podľa ktorej mu plynie čas inak ako ten na hodinách. V praxi to znamená, že tradičných 20 minút potrebných na dokončenie práce, aby už mohol ísť domov, sú 2 až 4 hodiny. Jediná možnosť, ako s takým človekom žiť, je zvyknúť si na to. Lebo zmeniť sa to nedá.
Na jeho obranu uvádzam, že mi odjakživa dával najavo, čo ma pri ňom čaká. Hneď na prvé rande meškal polhodinu. Vtedy som ešte jeho ospravedlnenie veľkodušne prijala. Ako meškaní pribúdalo, moja veľkodušnosť sa vytrácala ako jarný sneh. Meškal vždy a všade. Do divadla sme sa zakaždým dostali až cez prestávku po prvom dejstve, do kina dvadsať minút po začiatku, v práci uňho som sedela aj 3 hodiny, lebo mal už len obligátnych 20 minút roboty. Na vlastnú svadbu sme prišli o polhodinu neskôr. Časť známych odišla, predpokladajúc, že sme si to rozmysleli.
Vrchol neschopnosti odhadnúť čas však manžel dosiahol pred desiatimi rokmi, keď sa nám narodil syn. Deň pred Štedrým dňom nám lekár oznámil, že ideme domov. Hneď som volala mužovi. Vraj, o chvíľu som tam. Tá chvíľa sa pretiahla na niekoľko hodín. Dokonca nás vyhodili z izby, lebo potrebovali posteľ. Kým prišiel, napochodovala som po chodbe kilometre, potupne sa uhýbajúc personálu. Zato on prešiel koridorom zvedavých sestričiek s úsmevom filmovej hviezdy, akoby kráčal po červenom koberci po cenu za vrcholné dielo a vítali ho davy fanúšikov. „Prepáč, zháňal som rybu. Aj tak som ju nezohnal.“ A tak sme so synom čakali v aute, kým muž obiehal celé mesto v márnej snahe kúpiť kapra. Zohnal ho až v podvečer, posledný kus, zato vážil cez osem kíl, dvakrát viac ako syn, ktorý prespal celú divokú naháňačku. Až doma mu došlo, ako naňho otec kašľal a celú noc i ďalší deň prereval. Skôr, ako som stihla vybuchnúť, to manžel vyžehlil. Pod stromčekom som našla klávesnicu. „Vidím, že to s písaním myslíš vážne, na ďalšie sviatky bude aj počítač.“ Keď videl, že som mu uverila, rozosmial sa a zaviedol ma do izby. V rohu bol stolík s počítačom.
Keď teraz, po desiatich rokoch, mala prísť na svet naša dcéra, viac ako pôrodu som sa obávala, že nás opäť nechá čakať. Súc staršia i múdrejšia, oznámila so mu, že má prísť o dve hodiny skôr, ako nás mali pustiť. Pripojila som aj vyhrážku, že ak nás znovu vyhodia z izby, tak ešte len uvidí! A on normálne prišiel včas. Teda, o dve hodiny skôr, ako sme mohli odísť. Nech, aspoň si vyskúšal, aké to je čakať.