Cestovanie v čase
Cestovanie v čase
Jeden taký taxikár z budúcnosti sa im tam zamiešal medzi vodičov. Na prvý pohľad by ste ho neodhalili, obyčajný človek v dnešnej uniforme: rifle, bunda, arogantný pohľad. Ten ešte pritvrdil, keď ma zbadal stáť na ulici aj s kočíkom. „To nemyslíte vážne,“ hovorí namiesto pozdravu. „To“, ukáže znechutene na kočík, „mám dať do auta?“ Premýšľam, čo si predstavoval pod pojmom kočík, keď prijal túto zákazku. Pri objednávke som uviedla, nech dispečerka preverí, či má taxík voľný kufor. „Veď mi to zamočí kufor!“ Pozriem na kolesá. Zachytil sa na nich sneh. To je určite návštevník z budúcnosti, preletí mi mysľou. Tam kočíky majú asi malé motorčeky, vďaka ktorým sa menia na vznášadlá a lietajú tesne nad zemou, aby si nezašpinili kolesá. Už naňho pozerám chápavejšie. Konflikty často vznikajú tak, že sa človek nevie vžiť do kože druhého. Chvalabohu, ja mám teraz mimoriadnu dávku empatie, vďaka hormónom, ktoré sa vylučujú pri dojčení.
„Máte nejakú handru? Utriem ich,“ navrhnem veľkodušne. Muž otvorí kufor. Je prázdny a na celom tmavom koberci má natiahnutú fóliu. Podá mi staré noviny a pozorne sleduje, či utriem poriadne všetky kolesá. Keď nás neskôr vyloží, dá jasne najavo, že by sme mali priplatiť za zdržanie. Veď trvá aj päť minút, kým môže odísť. Nervózne klepká nohou, kým skladám kočík. „Aké máte číslo?“ pýtam sa. Nedôverčivo na mňa zazrie. „No, keď nabudúce prídete vy, pribalím si aj malý koberček, ktorý budem pred kočík prestierať.“ Ofučí sa, naskočí do auta a keď za ním nezakričím, odfrčí aj s autosedačkou s dieťaťom.
Keď si objednávam taxík na cestu späť, tŕpnem, či opäť nepríde muž z budúcnosti. Tento taxikár však hneď po príchode vyskočí z auta, otvorí kufor, pomôže s kočíkom. V kufri nemá žiadnu fóliu, a tak sa hneď ospravedlňujem za mokré kolesá. Mávne rukou: „Veď to vyschne! Veci sú na to, aby slúžili nám, nie my im!“ Pri vystupovaní nám úslužne otvorí dvere, poskladá kočík, vytiahne autosedačku s dieťaťom, nad ktorým sa tak rozplýva, že už len čakám, kedy ho na rozlúčku vybozkáva. „Mrzí ma to zdržanie,“ hovorím. Na tvári sa mu roztiahne úsmev: „Pohoda, máme čas, nič nám neutečie.“ Tak tunel času predsa len existuje, pomyslím si. Tento muž však prišiel z minulého storočia, keď sa slušnosť ešte nosila. Odkiaľ potom vedel, ako sa skladá kočík, vŕta mi v hlave, keď mi na rozlúčku pobozká ruku.