Viem, koho budem voliť!
Voľby, to je moje! A najmä priama voľba prezidenta, to mám zakaždým pocit, že mám väčšie právomoci ako ten, ktorého napokon zvolíme. S pobavením sledujem tú závisť v okolitých štátoch. A pozorujem, ako si to naši voliči už teraz vychutnávajú.
Ako lustrujú jedného kandidáta za druhým a dávajú mu do tela, koľko sa doňho zmestí. Sú skvelí, sú informovaní, presne zorientovaní a väčšinou presvedčení o tom, že niet takého kandidáta, ktorý by im vyhovoval. A tak som si povedal, že vari nie som horší, a teda poviem aj ja, ako to vidím.
Budem voliť Ferka Mikloška, lebo mi je sympatický, má zmysel pre humor a bol jedným z tých, čo pomáhal odrovnať nenávidenú totalitu. Potrebujem sa už len od neho dozvedieť, že verí v silu kresťanstva a cirkvi zvlášť, a tak sa konečne pričiní o jej odluku od štátu. Len to, že sa vie pozerať rovno do očí, mi zatiaľ nestačí.
Ak by náhodou zlyhal (a to mi azda neurobí), budem voliť Dagmar Bollovú. Stačí, aby ma presvedčila, že nechce mať nič spoločné s režimom, ktorý pripravil človeka o dôstojnosť a milióny Stalinových a Gottwaldových obetí o životy. Vzápätí si určite uvedomí, že ani so súčasným názvom tej jej strany to nie je celkom v poriadku a v tom momente už pri urne nemám problém. V opačnom prípade sú totiž v zálohe ďalší.
Možno budem chvíľu váhať medzi Ivanom Gašparovičom a Milanom Melníkom. Ten, kto z nich prvý povie, čo si myslí a prípadne čo vie o únose mladého Kováča a vražde Róberta Remiáša, s prehľadom odsúdi divoké privatizácie a ešte divokejšie amnestie, je môj favorit. Kto iný by to mal dokázať, ak nie títo dvaja vzdelanci, čo zažili, ako sme sa za „vladovlády“ hanbili pred celou Európou?
Ivete Radičovej sa vyčíta, že sa vyjadruje príliš odborne a najmä veľmi všeobecne. To síce robia všetci, ale predsa len: čože je to „garancia mechanizmu ústavnosti právneho štátu a dotváranie vnútropolitického ovzdušia a klímy, spájať a nachádzať spoločné riešenia a vytvárať priestor na diskusiu…“? Všetkých kritikov treba umlčať konkrétnym prísľubom: ceny benzínu pôjdu dolu o 20 centov za liter, vlaky prestanú meškať 25. apríla (ale podľa možnosti skôr) a hospodárska kríza sa skončí začiatkom júla. Tak! A potom jej už možno prepáčiť hádam aj toho Fülleho.