Aj ja teba, Valentín
Všimli ste si, že v priestore okolo človeka lieta veľa slov? Všade sú slová, vtipné vety, slovné konverzačné bonmoty. Éter je presýtený tvrdeniami.
Tvrdé tvrdí, že tvrdé je tvrdé. Láska tvrdí, že láska je láska. Politické tvrdenia, morálne princípy obalené do slov, kým nedôjde na to, že láska je láska alebo že peniaze sú peniaze. Slová…slová…slová. Človek rád rozpráva. Je to jeho koníček. Zriaďuje si rádiá a z nich vysiela slová. Tie rádiá sa podobajú ako vajce vajcu, chrlia rovnaké slová aj hudbu. Tie slová napĺňajú priestor okolo človeka a jemu sa zmenšuje, nemá kam unikať, tak počúva, učí sa tie slová, tie vtipy. Hovorí ich ďalej, verí, že ich vymyslel on a každý ďalší tiež, takže je okrem veľa slov aj veľa autorov. Veľakrát opakované slová spojené do viet sa zaužívajú, stanú sa uveriteľné, priechodné a pravdivé. Nespochybniteľné, zaužívané.
Je jasné, že k niektorým sa treba adekvátne správať. Nemôžete povedať – pekný deň – a pritom sa mračiť. Usmejete sa a poviete – vám tiež, hoci vám predtým podali upomienku s pokutou, lebo ste pri všetkých tých slovách zabudli zaplatiť niečo dôležité. Bankárovi sa to nestane. Oni myslia to, čo hovoria a hovoria to, čo myslia. Všimol som si to v divadle. Boli na našom predstavení a inak rozumeli slovám, čo hovoríme ľuďom rovnako. Stali sa holandskými divákmi. Komunikovali v inej reči, lebo to predstavenie bolo o dvoch neprispôsobivých, chudobných a trochu retardovaných jedincoch bez platobnej karty.
Keď som v banke a hovoria mi o úvere, stávam sa Holanďanom ja, nerozumiem ničomu, hoci je to jasné a výhodné. Alebo v tých amerických seriáloch. Ona povie milujem ťa. A on. Ja teba tiež. V každom. Ako by sa vryl do pamäti taký, keby on povedal. Ja teba viac. Ona by však určite povedala. Ja teba viac. A on – ja. A ona by sa napálila a odišla by. On by bežal za ňou – tak dobre, tak dobre. A ona by si uvedomila, že on ju teda menej a odišla by práve preto. Stál by zarazený a uvažoval nad slovami, ktoré „pokafral“.
Nesmie sa vybočiť z úzu, je to nebezpečné. Politici to vedia. Jediní hovoria stále to isté, čo chcú ľudia počuť, aby neprišlo k omylu. Raz sa jeden sekol v Budapešti a lietali dlažbové kocky. Hoci myslel to, čo hovoril. Ľudia však čakali – aj ja teba.