Emotikonóza
Zoológ Desmond Morris v jednej zo svojich kníh píše o prejavoch, ktoré nás tesne spájajú s inými živočíšnymi druhmi. Útechou pre samoľúbosť je fakt, že predsa len existuje niečo, čo patrí výlučne nám. Úsmev. Jedinečný ľudský prejav. Že ako to? A čo šimpanzy? A psy? Áno, môže sa zdať, že aj ony sa dokážu usmievať. Šimpanz však takouto mimikou dáva najavo svoju neistotu, no a psí "úsmev" je podľa kynológov iba prejavom odpozorovaným od ľudí, získaný zvyk, ktorý dokonca sučka prenáša na svoje mláďatá.
Ľudské matky sa takto namáhať nemusia. Aj keby sa vôbec neusmievali, ich mláďatám je tento prejav vrodený ako jeden z predpokladov prežitia, ako jeden zo spôsobov, ktorým bezbranné dieťa upútava pozornosť. Ani v dospelosti však úsmev nestráca svoj zmysel. Je nenáročným, rýchlym a väčšinou aj účinným spôsobom prejavu priateľstva, náklonnosti a ochoty spolupracovať. Uľahčuje komunikáciu.
O dôležitosti úsmevu svedčí aj to, že sa bez neho nechceme (či nevieme?) zaobísť ani vo svojej abstraktnej identite. A tak sú diskusné fóra, blogy, facebooky, chaty a e-maily plné našich prehistorických prejavov. Atavizmov. Úsmevov pretavených na smajlíky, ktorými pisateľ vyživuje a, čo je horšie, neraz nerozvážne prehnojuje svoj text. A to až tak, že vzniká paradox a namiesto navodenia neformálneho kontaktu a primeranej dávky familiárnosti, zostáva pachuť znechutenia. Možno tiež atavistického.
Prameniaceho z pocitov pračloveka oproti ktorému zastane iný, cudzí pračlovek, lepiaci široký úsmev za každé svoje hunga-hunga. Ako by takéto stretnutie dopadlo? Pravdepodobne tak, že zaskočený pračlovek by poslúchol svoj inštinkt a pustil by sa do behu. Alebo by problém vyriešil pragmaticky, z pozície dominantného, a to podozrivé škeriace sa indivíduum by bez okolkov tresol kyjakom po hlave. Takéto možnosti pre civilizovaného jedinca neprichádzajú do úvahy. Ani vo virtuálnom svete. Možno však dúfať, že sa časom v nejakej príručke etikety objaví návod, ako zachovať noblesu pri priamom útoku textu prekŕmeného smajlíkmi.
Aj keď jednoduchšie by asi bolo vymyslieť vakcínu. Veď emotikonóza je podobná detským chorobám. Hoci v tom, že keď si proti nej organizmus nevytvorí protilátky a ohrozuje ho ešte aj po skončení puberty, môže to byť katastrofa. Nie pre emotikonotika. Ale skôr pre tých, čo s ním majú spoločný virtuálny priestor.