Dobré a zlé
Televízia a tlač nám denne servírujú kruté ľudské osudy. Až človek žasne, ako ich jednotlivec dokáže uniesť. A obdivujeme ho. Mnohí ich neunesú – pre samovrahov sa však navždy končia všetky nádeje. Tá chutná sociologička nám včera ponúkla filozofiu svojej starej mamy. Tiež ju postihovali životné pohromy jedna za druhou. Stručne - človek si nesmie robiť nárok na každodenné iskrivé šťastie. Každodenným chlebíkom je boj so zúfalstvom, s krutosťou osudu.
S prvou časťou výpovede súhlasím. Každého občas v živote postihnú pohromy. Ale domnievam sa, ak sú permanentné, je to skôr osud jednotlivca. Väčšina ľudí aspoň v našej civilizácii zažíva veľa príjemných chvíľ. A sme tak uspôsobení, že tie vo vedomí, v našej pamäti prevážia. Ľudstvo prekonalo morové, cholerové, chrípkové pandémie, dve svetové vojny, tisícky lokálnych. Milióny osobných katastrof. A všetko sme dokázali prežiť.
Aj ja som mal starú mamu. A jej životná filozofia bola takáto: „Vieš, Martinko, keď je najlepšie, to nie je dobre, už môže byť len horšie. A keď je najhoršie, ani to nie je až také zlé. Už môže byť iba lepšie.“ Ponúkam túto myšlienku v rámci protikrízových balíčkov.