Pochodom - v chod
Rada chodím peši. Dostanem sa, kam chcem a nemusím sa spoliehať na nejaké kolesá a kolieska, ktoré zlyhajú vo chvíli, keď ich človek najviac potrebuje. Navyše keď sa niekam vyberiem peši, nemusím čakať. Síce aj to môže mať svoje čaro, veď mnohé filozofické rozpravy vznikli práve preto, lebo ich autor kdesi uviazol, čakal, cestoval niekoľko hodín sám v prázdnom kupé vlaku.
Mne sa však rozmýšľa lepšie, keď kráčam. Sama či hromadne, každý z týchto spôsobov má svoje osobité čaro. Je to podobné, ako keď sa rozhodnem ísť do kina. Sama. Kúpim si lístok, nájdem si miesto v sporo osvetlenej sále a teším sa. Teším sa na to, ako si film vychutnám. Samozrejme, za predpokladu, že v sále nebude prevaha tých, ktorým verejné kino splýva s tým domácim, takže ostošesť čímsi šuchocú, čosi chrumkajú a komentujú a sŕkajú a kamsi odchádzajú, aby sa vzápätí vracali.
Takéto pridané hodnoty sa však v malých kinách vyskytujú pomerne vzácne, čo je výhodné aj preto, že nemusím podvedome podliehať davovej psychóze, veliacej k okamžitej evakuácii, len čo na plátne naskočia záverečné titulky. Keď potom pozvoľna vyjdem zo sály, oslepená a cudzím príbehom vyradená z reality, dostaví sa aj ďalší prejav egoistickej časti mojej podstaty. Tej, čo sa teší, že nebude musieť okamžite analyzovať, obhajovať a najmä hľadať nejaký útulný bar, kde by sa to všetko dalo skĺbiť s pohárom vína či piva a odchodom posledného autobusu.
Všetky prijaté vnemy, emócie a katarzie sú len a len moje. Presne tak, ako keď sa sama vyberiem do lesa. A presne naopak, ako keď počúvnem jeden z atavizmov, ktorý velí zachovať tradície svorkového presúvania sa po neznámych končinách. Naposledy som sa do podobnej akcie zapojila na jeseň minulého roka. Z výstupu na Rysy mi zostala najmä svalovica, lebo vrchol sme podľa vodcu museli zdolať do druhej poobede, vtedy sa vraj mení počasie (mal pravdu).
Keby som nemala fotky, spomínala by som najmä na modré oči môjho najčastejšieho spoločníka a predebatované témy. Témy nepochybne inšpiratívne, takže viem, že čoskoro si nejaký výstup zopakujem. Peši. Presne tak, ako osemdesiatročný športovec chodec, o ktorom hovorili vo večerných správach. A možno raz, tak ako on, oslávim svoje narodeniny. Dvadsaťštyrihodinovým nonstop pochodom.