V jednom šíku
Vždy som mal isté obavy z toho, čomu sa hovorí MASY. A nezbavil som sa toho dodnes. Nie je to len stiesňujúci pocit pri sledovaní čiernobielych záznamov z "grandióznych“ davových scén pri norimberských nacistických zjazdoch, vyúsťujúcich do Norimberských zákonov, našťastie dovŕšené Norimberským procesom. Podobné pocity som mal pri sledovaní celoštátnych spartakiád už v "slobodnom“ Československu a určitú potupu som cítil, keď som chvíľu i ja sám na školskom dvore v červených trenírkach a bielom tričku mal na povel pohybovať nohami a rukami presne tak ako desiatky iných.
Človek ako slobodne rozmýšľajúca a konajúca individualita v minulosti často nebol želaným úkazom. Prečo nás však tá masovosť, tá spartakiáda, tá priam manifestačná stádovitosť neopúšťa ani dnes? Prečo sa človek, pán tvorstva, tak ochotne zbavuje svojej jedinečnej osobnosti, keď už to nie je na povel, keď už naozaj nemusí? Z pohodlnosti? Zo zvyku? Alebo len preto, lebo prívlastok v pomenovaní Homo sapiens je príliš nepresný a nadnesený?
Dobre, nech teda vojenský útvar pochoduje ako jeden muž, nech stojí pekne vyrovnaný pri prehliadkach, asi to patrí k tradícii a vyplýva z dávneho poznatku, že zomknutý tvar vojska odolá útočiacej kavalérii lepšie ako roztratený húf utekajúcich pešiakov. Lenže napríklad pri voľbách nejde o život. Tam sa predsa možno slobodne zamyslieť a trebárs aj zapochybovať o takom či onakom politikovi a o jeho podozrivo sladkých rečiach…
Neviem si vysvetliť stále pretrvávajúcu nepovinne povinnú jednomyseľnosť. Schopnosť zapochybovať a prejaviť sa autonómne. Možno nesprávne. A možno veľmi správne.
Nie som blízky priateľ českého prezidenta a je mi blízka myšlienka jednotnej Európy, ale zdráham sa pochopiť to jednohlasné pobúrenie verejnosti pri jeho zapochybovaní trebárs o Lisabonskej zmluve, hoci ju asi nikto z nás neprečítal, lebo sám viem, že sa kompletne prečítať a tobôž pochopiť ani nedá.
Dlho sme zborovo prevolávali na slávu nerozbornosti Sovietskeho zväzu a vzápätí po precitnutí (asi neúplnom) zasa svorne velebíme neotrasiteľnosť americkej demokracie. A považujeme za idiota každého, kto len zapochybuje o tom, ako to naozaj bolo s pádom WTC.
Je nám stále blízke správanie stáda. Je nám stále blízka spartakiáda.