Malí veľkí muži
Na práve prebiehajúcu výstavu o živote a diele Milana Rastislava Štefánika upozorňujú zvláštne plagáty. Oficiálna fotografia vo vojenskej uniforme a typickej čapici, so zahmlenou, rozmazanou tvárou. Zámerná tajomnosť portrétu nevdojak dáva vyznieť krehkosti Štefánikovho tela.
Bez sústredenia na tvár, výraz očí, je zrazu veľmi viditeľné, aké úzke plecia mal slávny generál, aký bol až detsky drobný. Legendy v našich mysliach dávajú vyrásť aj predstavám o ich reálnych ľudských vlastnostiach vrátane tých fyzických. Čím je obraz v hlave pozitívnejší, tým hodnotnejšie prívlastky osobnosti pripisujeme aj ako reálnemu človeku. Veľkorysý, urastený, udatný, nebojácny, charizmatický…
Pamätám sa na návštevu Leninovho mauzólea v Moskve na Červenom námestí pred mnohými a mnohými rokmi. Dav návštevníkov sa pomaly posúval až k presklenému kubusu s otvorenou truhlou vodcu svetového proletariátu. Krok sun, krok sun v mĺkvom prítmí a za asistencie zlovestných vojakov a milicionárov na každom metri. Žiadne zastavenie, či nebodaj dlhé obzeranie sa nekonalo – len rýchly pohľad na nabalzamovanú a nasvietenú mŕtvolu. Čudesná „podívaná“.
Prvý a jediný ozajstný dojem bol: „Preboha, aký je maličký!“ Zrazu sa vzadu, z českej turistickej výpravy šeptom, ale zreteľne ozvalo: „Je ňákej sfouklej.“ Presne tak – odprisahala by som, že nebol len „sfúknutý“ v dôsledku mŕtvolnej prepadnutosti, ale jednoducho maličký ako dieťa. Odhadujem, že dnes by nosil konfekčnú veľkosť jedenásť-, dvanásťročného chlapca. Obávaný, zbožňovaný, vzývaný, preklínaný Lenin. V momente smrti – akokoľvek pompézne prezentovanej – definitívne len malý mužíček.
Napokon nebol sám či jediný: Napoleon, Stalin, Churchill, Trockij… Revolucionári, diktátori i vizionári. Rovnako súčasní veľkí hrdinovia aj malí diabli v ľudskej koži. Niektorí muži boli a sú „len“ mocní, iní (na ich a predovšetkým naše šťastie) naozaj veľkí. Nakoniec, urastenosť a mužnosť im prisúdime dodatočne.