Pohoda v nepohode
Príchod na festival, či už divadelný, filmový, alebo hudobný, má v sebe pre mnohých príchuť sviatku. Predstavuje zmenu, no súčasne vytvára určitú tradíciu, možno s ním každý rok rátať.
Zamiešať sa do neformálneho spoločenstva priateľských a rovnako naladených ľudí v sebe nesie zakaždým niečo celkom neopakovateľné, mimoriadne, nezvyčajné a najčastejšie aj krásne. Pripomína nám, že ide o život, ktorý môže mať aj iné podoby, ako sú každodenné starosti, rutina a stereotyp. Živá prítomnosť druhých nás upozorňuje na fakt, že niet inej cesty k sebe samému, ako je cesta k nim.
Festival môžeme prirovnať k sprievodu, v ktorom má každý svoje zaslúžené miesto, a ľudia, ktorí priateľa privítajú v tomto prostredí s úsmevom, sú – paradoxne – často azda i dôležitejší ako samotní umelci na pódiách. Istotne, pri takýchto príležitostiach sa nájdu aj takí, čo vykročia aj v stopách dionýzovského opojenia.
Ale to k týmto podujatiam patrí už od antických čias a ťažko predpokladať, že by sa v tomto ohľade ľudstvo nejako závažnejšie alebo aspoň badateľnejšie zmenilo. Aj tú najpremyslenejšiu ľudskú racionalitu či vážnosť ľudstvo v každej dobe vždy s nadšením skarikovalo alebo sparodovalo v uvoľňujúcom veselom karnevale.
Pocit slobody a v určitom zmysle aj slávnosti je pritom rovnako dôležitý ako zmysel pre každodenné povinnosti. Musíme ho jednoducho raz za čas mať, aby sme mohli ostať ľudskými bytosťami. Všetci si zaslúžia aj chvíle oddychu a aj zákutia, kde môžu byť spolu a ak im niekto takýto priestor vytvorí, treba mu poďakovať.
Niet však miesta na Zemi, kde by nemohlo dôjsť k nešťastiu či neodvratnému zásahu vyššej moci. Vtedy sa však z úzadia onoho pomyselného slávnostného „sprievodu“, vynárajú tí, čo druhým nezištne pomôžu. Tak ako na Pohode.
Rešpekt vzbudzuje i fakt, že k organizovanej pomoci raneným sa spontánne priraďovali aj ostatní, ktorým to situácia dovolila. V tom akoby festival potvrdil svoj vlastný hlbší zmysel. Nechcel by som, aby dnešní mladí ľudia boli iní než sú tí, ktorí takto ľudsky zareagovali. V danej chvíli dávali, čo mali a mohli, ba dokonca ešte viac.