Len sa pobozkali
Stalo sa to na veľkej autobusovej zastávke pred starým rozhlasom. Najprv prišiel mladý muž, vlastne ešte chlapec - pekný, s čistým pohľadom a žiarivými očami. Bol nesvoj, zjavne príjemne netrpezlivý. Len tak prešľapoval na mieste a rozhliadal sa navôkol.
Čakal minútku, dve, tri… obzeral si okoloidúcich, nervózne pregĺgal, otváral a zasa zatváral tašku na pleci, niečo v nej hľadal, potom kontroloval svoj odev: košeľa v poriadku, nohavice oprášiť, opasok pritiahnuť, vlasy prstami uhladiť…
Pár krokov po chodníku sem a tam s pohľadom stále upretým na hodinky. Akoby celá jeho bytosť kričala: nemôžem sa dočkať, kde je, kde väzí?! Stále nikto na obzore, tak pristúpil ku novinovému stánku a nevrlo si prezeral titulky časopisov vyložených za sklom. Potom opäť vyhliadanie do protiľahlej uličky, či sa už neblíži. Ešte nie, ešte ostávalo pár sekúnd chvejivého čakania a neistoty. Príde, nepríde, nestalo sa niečo ? Ale vtom sa dočkal. Dočkal sa svojej lásky.
Vykročil oproti ako vystrelený, takmer podskočil na mieste a priskočil… k nemu! Objal ho nedočkavo oboma rukami a zapýrený bozkal priamo na pery. Mäkko, bez okolkov, túžobne. O tom, že to je (alebo ešte len bude) láska, svedčil práve ten bozk. Neprehliadnuteľný, jednoznačný, nástojčivý ako bozky všetkých zaľúbencov na svete.
V našich podmienkach veľmi neobvyklý a nesamozrejmý – bozk dvoch zaľúbených na verejnosti, bozk dvoch zaľúbených mužov. Keď konečne našli slová, prehovorili na seba anglicky. Minimálne jeden z nich bol teda cudzinec, čo vysvetľuje, že si vôbec dovolili bozkať sa pred zrakmi ostatných. Ale nie o tom som hlavne chcela.
Chcela som povedať, že ich bozk bol natoľko obyčajný, pochopiteľný a rovnaký vo svojej inakosti, až mi napadlo, že jeden z dôvodov doterajších predsudkov časti verejnosti proti partnerstvu osôb rovnakého pohlavia možno tkvie práve v tom. Nevidia, nemajú príležitosť vidieť, ako samozrejme, jednoducho, krásne môže napríklad pobozkať zaľúbený muž iného muža.