Smrad a občan
Vo Vlčkovciach založili ekofarmu a chovajú kravy na mlieko. Nie je to len taká obyčajná manufaktúra. Už sa nepodstiela slama, kravy sú na betóne a močovinu splavujú do zásobníkov a vyvážajú na polia. Keď sa nakrútil film Pásla kone na betóne, každý to mal za metaforu hlúposti, ale toto je reálny sofistikovaný spôsob dovezený z Dánska. Mám silné podozrenie, že preto, lebo tam by im tento biznis určite nepovolili. Preto prišli podnikať na Slovensko. Tu im to povolí aj ministerstvo životného prostredia, aj zastupiteľské orgány na čele so starostami všetkých dedín okolo.
Problém je však v príšernom smrade, ktorý sa šíri do niekoľkých štvorcových kilometrov. A nie je to len taký obyčajný smrad. Aj ten je sofistikovaný. Zadúša a nedá zaspať, núti na vracanie a hádky v rodinách, vniká do bielizne, ktorú sušíte na dvore, nedá piť pivo v miestnych krčmách, nieto ešte mlieko na raňajky. Kto pocíti ten smrad, mlieka sa už nikdy nenapije, lebo si uvedomí, že je to z kravy, možno chovanej dánskym spôsobom.
Smrad sa nedá zmerať ako hluk alebo svetlo. Nemá decibely ani luxy, ale otravuje katastrofálne. Osvieti vás sto luxami, že sa vám chce revať sto decibelmi. Vraj ho hospodári kompenzujú peniazmi pre obecné úrady dedín okolo, ale ako sa dá smrad kompenzovať? Vybudovali dom smútku. Možno pre tých, ktorých z toho smradu trafí šľak. Budú mať síce pekné posledné miestečko na odpočinok a poslednú rozlúčku, ale treba poznamenať, že pekne smradľavú. Smrdí starosta, prítomní členovia zastupiteľstva, farár aj občania, ktorí sa nevedia vzbúriť proti zjavnej flagrantnosti porušovania základných občianskych slobôd. Sloboda nosu. Dívame sa na to v reklame. Možno by pomohlo neplatiť dane tomu, kto vás núti žiť vo vašej vlastnej nehnuteľnosti za potupných podmienok. Občan na poslednom mieste. To tu už raz bolo.
Keď sa na konci snaženia, akokoľvek dobre mysleného, objaví človek, je jasné, že to tu riadi niekto, kto to tu už riadil. Neuspel v minulosti, ťažko sa mu to môže podariť dnes.