Po uši v kaši
Podceňovať potenciál tých, ktorí majú nespútané mocenské ambície, sa spoločensky nevypláca. Dejiny nás síce nespočetnekrát poučili, ale nenadarmo sa vraví, že skúsenosť je neprenosná. Ani súčasné Slovensko nie je výnimkou - novovyjavené sociálne nerovnosti sú živnou pôdou pre ostrú nespokojnosť na rôznych stranách. Tribúnom a vodcom rozličného druhu svieti zelená.
V pravý čas sa zjaví pravý (hoci v skutočnosti veľmi, ale veľmi nepravý), ktorý zavyje tak, ako chce masa počuť. Bez nevyhnutnej prípravy, vzdelania, skúseností (a najmä bez akejkoľvek zodpovednosti za následky) zahučí, že on vie, ako na to.
A skupina, ktorá sa cíti ohrozená, len hlesne: „Áno… akurát to sme potrebovali počuť!“ Podvedome, kdesi vzadu v hlavách, samozrejme, tuší, že žiadne nevídané a uplatniteľné riešenia dotyčný nemôže vymyslieť, tobôž presadiť, že ide o fantazmagóriu, falošné tóny, páčivé slová – ale pre čaro okamihu to neprekáža! Nechať sa unášať, čo by bolo, keby… Keby sme boli stredoeurópskym Švajčiarskom zo dňa na deň, lenže bohatším a bez žiadnych cudzincov…
Žiadna kaša sa nejedáva taká horúca, ako sa navarí. A tak sa s obľubou argumentačne tmolíme okolo horúcej kaše, sem-tam pichneme vidličkou, sem-tam pofúkame, aby tak nepálila, aby sme nenahrali na smeč populistom, radikálom, fašistom.
Pomenovať veci priamo a jednoznačne nie je vždy možné nielen z dôvodov politickej korektnosti, ale jednoducho ľudskej obozretnosti. Inými slovami: nikto nemá plnú odbornú ani ľudskú zodpovednosť výsostne vyhlásiť, čo je dôsledok neriešených problémov, čo je následok prehliadanej reality, kto je obeť, kto je vinník a ak, tak do akej miery.
Pokiaľ ide o spoločenské zmeny, zázraky na počkanie sa jednoducho nekonajú. Ale mnohokrát v histórii sa už stalo, že niekto polievku roky varil, varil a občanov veľkou lyžicou (ako malinu) zožral a zároveň rožkom opil niekto celkom iný. Zlaté slovenské porekadlá – aj tak býva, že ktosi nečakaný, nevítaný bude jesť inými a pre iných navarenú polievku či pofúkanú kašu.