Posledné chvíle
Ak filozofi existencializmu niečo pomenovali veľmi presne, potom to bola nástojčivá nevyhnutnosť smrti, toho čierneho majáka, ktorý život každého z nás nepretržite presvetľuje z jej neurčitej diaľky. Niektorí našli obrovské povzbudenie práve v jej neodvratnej naliehavosti, teda v poznaní, že ak náš život visí iba na veľmi tenkej nitke, ktorá sa môže kedykoľvek nečakane pretrhnúť, potom ide o skutočne závažný dôvod, aby sme sa v ňom opierali iba o hodnoty, ktoré sú trvácne a pravé. Lebo práve na konci človek vykročí v ústrety najhlbšej samote.
Môžeme byť akokoľvek moderní, vzdelaní, skúsení alebo cynickí – voči majestátu smrti budeme vždy bezmocní, v jej blízkosti sa na nás prilepí dačo z chronických oblúd, čo odpradávna obývajú nepoznateľné svety nášho vlastného vedomia, na ktoré sa inokedy tak veľmi spoliehame.
Smrť akoby prebiehala v rovine paradoxu – sami z nej nikdy nemôžeme mať nijakú skúsenosť – jediná, ktorá je možná, sa vždy týka niekoho iného. Je v nej niečo nemenné a nepochopiteľné, čo zakúsi azda každé dieťa, keď sa pokúša vzkriesiť mŕtveho vtáčika. Pripadá mi to často, akoby tým jediným, o čo sa človek v tejto beznádejnej chvíli môže oprieť, bol svet tých, čo prežívajú. Lebo iba ľudský svet je tým najprirodzenejším prostredím pre posledné chvíle. Pre veľmi ťažké chvíle.
Nie som si istý, či im – ako spoločnosť – venujeme dostatok pozornosti. Teda tomu, aby smrť každého, pokiaľ je to možné, mohla byť dôstojná, a sprevádzaná láskavosťou. Prechádzal som v posledných týždňoch geriatrickými oddeleniami bratislavských nemocníc, aby som mohol vidieť otca, a nemohol som prehliadnuť obetavú starostlivosť, ktorú tam ľudia venujú tým druhým. Z času na čas sa venovali i mne, okrem mňa aj mnohým, mnohým iným, no v podstate sa vždy vracali k tým najbezmocnejším.
Zvádzajú i dnes svoj nekonečný, únavný a sizyfovský boj na samotnej hranici, za ktorou sa často nijaké výsledky očakávať nedajú. A musia pritom citlivým spôsobom zvestovať neúprosné pravdy, tak ako mňa na ňu postupne pripravoval pán primár Horkovič v Podunajských Biskupiciach. Tú jednu však nikdy nevyslovil, aj keď sme ju s mamou pociťovali: na jeho oddelení nijaký pacient v tých najťažších chvíľach nie je sám.