Derniéra
Sú situácie, ktoré od seba odtláčate, ale napriek tomu sa vám stanú. Niektoré nečakáte, a keď sa vám stanú, pomotajú vám dušu, rozdýchavate, čudujete sa, myslíte na božstvá, zaskočený dumáte kto, prečo, ako, kedy, čo?
Niekoľko rokov som si hovoril, že treba vidieť Teatro Tatro za každých okolností. Hrajú v šapito, ktoré si sami postavia, predstavenie, ktoré si naštudujú vo voľnom čase, keď iní herci odpočívajú, texty, ktoré by si v štátnom divadle nikto nevšimol, za peniaze, ktoré by im z nijakého ministerstva kultúry tejto krajiny nikto nedal. Zázrak.
Raz som ich videl náhodou, teraz som do Nitry cestoval zámerne. Hrali pod hradom, počas tej udalosti, ktorá sa volá Divadelná Nitra, ktorú organizujú za iné peniaze iní ľudia s iným vkusom. Ich stan sa už rozpadáva, drží pokope iba teoreticky. Je však nabité, ľudia cítia výnimočnosť chvíle. Dívame sa na Biancu Braseli, ženu s dvoma hlavami, jarmočné divadlo s poučením a detektívnou zápletkou. Sen a skutočnosť. Téma, s ktorou sa zabával Pirandelo.
Smejeme sa. A sme vážni, lebo padajú vážne slová. Dnes sa totiž hrá posledný raz. V divadelnom žargóne sa to volá derniéra. Hrali to desať rokov a dnes to púšťajú po vode, nech to pláva. Opúšťajú svoje dieťa. Je to smutná vec.
Samozrejme slzy. Čo iné, keď je smutno. Víno, aby sa zabudlo, jedlo, aby sa jedlo a bolo príjemne. Ako na karoch, keď mŕtvi plávajú po rieke Styx. Hovorí režisér Ondro Spišák o dôvodoch, hovorí Lukáš Latinák o pohnútkach, Maťo Nahálka je otočený chrbtom. Veľa ľudí plače. Smutná derniéra, ale konečne to slovo chápem. Už viem, čo znamená. Motám sa okolo divadla tridsať rokov a nikdy som nepocítil jeho chuť.
Z môjho života predstavenia mizli tajne, nečakane, s úľavou – chvalabohu. Málokedy som vedel, že ho hrám posledný raz. Možno preto, že som pracoval ako žoldnieri vo vojsku. Tak sa asi dnes pracuje v štátnych divadlách. Neosobné. Bez chuti a pachu. Farba áno. Farieb priveľa. Drahých farieb. Asi s tým treba niečo urobiť. Okolo divadla sa motá veľa nepotrebných ľudí. To je však iný fejtón.