Mladosť nadovšetko
Každý z nás si to pamätá: vo veku plus mínus do dvadsať rokov máme tendenciu všetkých nad tridsať považovať za kategóriu výrazne za zenitom, a tých nad štyridsať za prakticky odpísaných. Päťdesiatnici a vyššie sú trpení len z dôvodov súcitu, rodinných väzieb, vrodenej slušnosti či výchovy.
Práve v spomínanom veku sladkých devätnástich, dvadsiatich rokov sme v jeden jesenný deň s mojim kolegom a kamarátom z krúžku Ivanom kráčali od univerzity po Štúrovej ulici. Mĺkvo – unavení z prednášok, ale súzvučne i bez slov. Až kdesi pred Luxorkou Ivan prvý raz bez úvodu a varovania prehovoril:
„Ty, čo je vlastne život?! Prežiješ naplno 40, 50 rokov a koniec, je po všetkom…“ Šokovaná som zastala. Aj kabelu napratanú knihami a skriptami som radšej položila na zem. Šok však nespôsobil obsah konštatovania, ale pre mňa pritolerantne nastavená veková hranica: „Blázniš, akých 50, prosím ťa…?!“ Ivan zastal tiež, zamyslene sa na mňa zahľadel a po chvíľke so zachmúreným súhlasom pritakal: „Máš pravdu, štyridsať a dosť!“ Rovnako pomaly a mlčky sme sa sunuli ďalej, spokojní so spoločným uzáverom.
Apropo, Ivan. Vtedy túžil byť kýmkoľvek, podmienkou bolo, aby mu sekretárku robila Ornella Muttiová – v 80. rokoch azda najerotickejšia filmová hviezda. Keďže bol mimoriadne muzikálny a hudobne vzdelaný, nezabúdal podotknúť, že úplne najlepšie by bolo, keby Ornella ešte k tomu na sekretariáte hrávala trebárs na trúbku. Dnes vlastní úspešnú výskumnú agentúru (Ivan, nie Ornella) a ako viem, nijakú sekretárku nemá.
Za to vyzerá stále sakramentsky dobre: rovnaká astenická postava, hriva vlasov a nebesky modré oči. Tak dobre ten chlap vyzerá, že v časoch, keď sme sa už obaja riadne prehupli cez štyridsiatku, mi istý známy, ktorý nás spolu zahliadol na ulici, bodro odkázal: „Videl som ťa s dákym mladým…“ To poteší, fakt. Hoci pripúšťam, že horšie by bolo, keby ho považoval za môjho prípadného syna. Ale nič to, Ivana mám totiž rada bezpodmienečne.