Bez domova
Zjesenieva sa a pre väčšinu ľudí je to len výzva, že treba doplniť šatník o teplejšie kúsky, prípadne ešte posledná možnosť čo-to stihnúť v záhrade. Pre niektoré domácnosti ide o skutočnosť vyvolávajúcu oprávnenú nervozitu až obavy, pretože elektrina, plyn na kúrenie ale napokon aj taký nevyhnutný kabát či zimná obuv už predstavujú výdavky, ktoré sú "na neutiahnutie".
Ale stále sú to ešte starosti riešiteľné vlastnými silami.
Pre bezdomovcov je chlad, blížiaca sa zima otázkou prežitia i odovzdaného očakávania pomoci od tých, ktorí pomôcť môžu a vedia.
Bezdomovectvo nie je „len“ absencia domova v zmysle strechy nad hlavou, alebo jeden z prejavov chudoby. Okrem zjavného materiálneho nedostatku je pre bezdomovcov charakteristická najmä strata sociálnych a pracovných väzieb v najširšom význame slova, vylúčenie aj z najbližších rodinných a priateľských vzťahov.
Postupné odsúvanie až k balansovaniu na okraji spoločnosti, pretrvávajúce prežívanie v prostredí bez pozitívnych a motivujúcich podnetov. Špirála bytostnej stagnácie, rezignácie, bezmocnosti…Myslím, že to bolo predminulú zimu. Na jednom z populárnych blogov sa objavil článoček. V prvom zámere poďakovanie dcéry neznámemu človeku, ktorý kdesi na východe Slovenska, v mrazivej noci vtiahol jej bezvládneho otca z chodníka pod bránu do tepla a tak ho zachránil pred istou smrťou zamrznutím.
Otca roky nevideného, otca bezdomovca a ťažkého alkoholika. Určite nie len v druhom pláne bol práve tento príspevok aj argumentom pre podporu a dostupnosť prevádzky nízkoprahových zariadení (teda tých s možnosťou prenocovania napríklad aj bez podmienky abstinencie alkoholu).
Jednoducho preto, že aj otec bezdomovec a beznádejný alkoholik, otec, ktorý „robí hanbu“, otec bez reálnej šance návratu do svojej predchádzajúcej existencie ostáva otcom, ostáva človekom. A každý jednotlivý neľudský osud je tak či tak stále ľudským životom.