Sviatok leva
Kultivované národy nerúcajú pomníky. Naopak, nezmeniteľnú minulosť si ctia a rešpektujú. Historický zmysel a význam spoločnej česko-slovenskej štátnosti v súčasnosti spochybňujú a znevažujú len "nacionalisti z povolania", kopať do Československa nie je už politicky atraktívne.
Zarytí národovci si našli nové, aktuálnejšie a väčší profit prinášajúce ciele. Československý lev si napriek tomu zasluhuje nielen našu trvalú spomienku, ale aj úctu, hoci ho už na slovenskej i českej strane nahradili iné symboly a paralely, najčastejšie tá so stredoeurópskym tigrom… Nezabudli sme byť hrdí na príslušnosť k štátu s pekne znejúcim názvom a prekrásnou hymnou, ktorá sa vo svojej českej lyrickosti a nadväzujúcej slovenskej dravosti samozrejme dopĺňala.
Nie je hanbou či nedostatkom vlastenectva ani dnes priznať, že pre mnohých bolo rozdelenie Československa osobnou stratou, citovým zranením. Mať jedného dňa zrazu pol vlasti, nie je to isté, ako mať celú, tú, do ktorej sme sa narodili. Čo sme preto azda radšej vytesnili z pamäti je, aký obdiv vo svete spôsobil náš zamatový rozvod bez rinkotu zbraní. Nie je umenie sa s niekým (účelovo či v nadšení) pompézne spojiť, umenie je rozísť sa ľudsky dôstojne a zostať priateľmi. Dnes televízne súťaže, športové štadióny a predovšetkým každodenný život na oboch stranách rieky Moravy naznačujú, že nenávisť sa nekoná. Práve naopak, väzby, prepojenia, spolupatričnosť medzi národmi i jednotlivcami obdivuhodne pretrvala a nachádza nové spoločné obsahy i nové ikony.
Z hľadiska národnej, štátnej emancipácie, medzinárodnej politickej situácie i rozvojových potrieb bolo osamostatnenie sa Slovenska asi nezvratným procesom. V súčasnosti, takmer sedemnásť rokov od vzniku dvoch samostatných republík, existuje o to viac dôvodov so všetkou úctou, pokorou a vďakou spomínať na niekoľkodesaťročnú oficiálne spoločnú históriu našich národov. Bolo dobré byť aj veľkým mohutným levom s dvojkrížom na hrudi.