Rusi a Nemci
Nie som si istá, na aký vojnový konflikt sa hrávajú dnešné deti, pravdepodobne na žiadny reálny. Do detských hier vstúpili transformery a iné vymyslené stroje, prehistorické a fantazijné príšery. My sme sa výdatne a každodenne hrávali na Nemcov a Rusov.
Spomienka na druhú svetovú, jej význam, straty a určenia koncom 60. rokov stále rezonovala. Bola to jednoduchá hra: rozdelili sme sa na dva tábory a s papekmi (alebo ručne-stručne, iba s pokrikom) sme sa na dvore a v okolitých zákutiach naháňali, skrývali, prepadávali, zápasili… Nemcov netúžil hrať nikto, pretože v závere boli vždy zákonite porazení (pravda a spravodlivosť víťazí!) a sem-tam aj hrozne zrúbaní. Niekedy dokonca priviazaní ku kríkom (pranier) alebo inak nápadito zhanobení.
Škrt cez hry nám urobil august 1968 – zrazu už Rusi neboli hrdinami, zo dňa na deň bolo všetko inak. Chystala som sa práve do prvej triedy a jedno augustové ráno nás zobudila známa: „Rusi sú tu!“ Utekali sme sa pozrieť na hlavnú ulicu sto metrov nižšie – električkovú trať pretínali tanky a tank (obkolesený rozhorčenými občanmi) stál aj na neďalekom Račianskom mýte. Neskôr mi hneď prvú samostatnú cestu naspäť zo školy skrížil gazík plný vojakov so samopalmi namierenými na ulicu, na ľudí. Ten obraz je v mojej hlave dosiaľ až panoramaticky živý.
Na dvore zavládla tieseň, deti vynikajúco vnímajú rozpoloženie dospelých i vážnosť chvíle. Čoskoro sme sa k vojnovým hrám predsa len vrátili. Vyslobodil nás poľský seriál Štyria tankisti a pes. Síce sme sa ďalej hrávali na druhú svetovú, ale spochybnených Rusov nahradili hrdinovia Poliaci, najmä blonďák Janek a vlčiak Šarik…
Dnešné deti sa „na vojnu“ už tak intenzívne nehrávajú. Žiadalo by sa dodať: chvalabohu. Možno naozaj preto, že v spravodlivosť súčasných vojen už nemôžu uveriť ani ony. Možno aj preto, že hrôzy virtuálneho sveta im umožňujú krutosť neporovnateľnú s malými trestajúcimi „Rusmi“.