Aj o tebe je reč
Minule, v nedeľu, ma videli doobeda piť v krčme kofolu. Pýtali sa, čo sa deje a ja som povedal, že večer idem do roboty. Nastal veľký rehot. Hovorím si, že to budem musieť analyzovať. Človek ťažko znáša, keď sa mu len tak smejú.
Na javisku je to iná vec. Tam každý herec po tom túži. Lebo rozosmiať ľudí je oveľa ťažšie, ako rozplakať. Napadla mi škodoradosť. Tá je veľmi často príčinou smiechu. Akože – ty máš hlúpe zamestnanie, robíš v nedeľu. Kto to kedy videl. My máme v nedeľu voľno, pijeme pivo, lebo sme už boli v kostole. Herectvo je však povolanie, ktoré sa vykonáva, keď iní majú voľno a chcú odpočívať.
Je to paradox, ale teraz je taká doba. Odpočívať. Zato herci odpočívajú, keď iní majú prácu. Tie nedele sa nazbierajú a sú z toho aj prázdniny. Ako majú školáci a učitelia. To by sa museli smiať aj im, aj lekárom. Lekárom sa smiať však boja. Choroba požíva úctu. Alebo sa mohli smiať, že herectvu hovorím práca. Tomu poskakovaniu po javisku sa predsa nedá hovoriť práca. Navyše sa dívajú na seriály, a tam to jasne vidieť, že to nie je práca. To by dokázal každý z nich a navyše vraj sú za to poriadne prachy. Veď sa aj deje, že keď nemajú hercov, hrajú tam aj neherci. Ale nebyť seriálov, v krčme by nemohli tak slobodne sedieť. Manželky sa dívajú a dajú na chvíľu pokoj, nebuzerujú, že treba niečo urobiť, že sa treba venovať, že treba… Takže, čo?… Aký smiech?
Navyše netušia, že sa raz budú musieť obliecť do kostýmu a ísť do divadla, lebo manželky zatúžia vidieť seriálového herca naživo a budú potrebovať garde. Uvidím ich v hľadisku a to bude rehot. Just pôjdem cez prestávku na pivo. Nealkoholické, ale pôjdem. Alebo sa smiali, lebo herectvo je už len na smiech. Nie je to už to atraktívne a nedostižné povolanie. Stratilo filozofiu. Ale za to si herci môžu asi sami. Zľavili zrejme z niečoho, z čoho sa zľaviť nemá. Alebo sa prosto smiali, lebo sa dozvedeli, aké platy majú herci v divadlách? To by sa museli smiať aj učiteľom, aj lekárom… Ale to by bol zasa ten rehot oveľa väčší… Nie, neviem to analyzovať.