Chrípka bez rúška
Mať chrípku prichádza v poslednom čase opäť akosi do módy, o čom svedčia sporadicky uverejňované štatistiky. Niekedy sa tomuto trendu neviem vyhnúť ani ja, aj keď priamo naň umrieť by som vôbec nechcel.
No napriek tomu si trúfam tvrdiť, že poznať chrípku takpovediac zvnútra je niečo úplne iné, ako prechádzať zamyslene abstraktnými číslami z Ázie, Ukrajiny či niektorého slovenského okresu. Aj keď všade tam tiež sedia ľudia v posteliach a sŕkajú odporné horúce nápoje vo veľkých množstvách. A kašľú či chrchľú s boľavými hlavami napriek tomu.
Snažím sa sám seba presvedčiť, že pollitrový čaj z materinej dúšky s citrónom a s dvoma lyžicami niečoho, čo hypermarket, odhodiac pritom všetky škrupule, v nestráženej chvíli vyhlásil priamo za med, je oveľa lepší ako daiquiri de menthe alebo nejaké iné silné hemingwayovské trúnky, miešané s vrúcnym citom.
A pritom som takmer vždy dostal chrípku nevinne, s výnimkou toho roku, keď som preventívne použil vakcínu zo Šarišských Michalian a dostal som ich s určitým odstupom asi tri po sebe. Ale všetky nemuseli byť chrípky, niektoré mohli byť vraj iba virózy. Inak bol jej pôvod takmer vždy personifikovaný.
Raz to bola študentka, ktorá mi prišla oznámiť, že je chorá a preto nemôže rozprávať. Aj keď som jej horlivo prikyvoval, pritakával a ustupoval, zahnala ma, šepkajúc, až k oknu, kde ma nechala celkom obvešaného vírusmi. Inokedy zas bezdomovec, ktorý „nezakrývane“ kašľal na mňa zo zadného sedadla v autobuse z Nitry až do Zvolena, kde vystúpil, pričom sa ukázal ako demokrat, lebo kým stihol vystúpiť, dôkladne okašľal aj všetkých ostatných.
Najhorší bol azda moment, keď sa mi do auta takmer násilím vopchal kolega a celou cestou mi vysvetľoval, ako práve doma s manželkou prekonávajú chrípku – jogou. Ja to vraj nemám skúšať, lebo som netrénovaný a asi by som pri tom zomrel.
Neskúšal som to, ale už po pár dňoch som mal naozaj pocit, že zomieram, čo ma vedie k presvedčeniu, že Louis Pasteur (teda očkovanie) bude v tomto smere predsa asi tým lepším guru. V každom prípade treba pozdraviť všetkých „hrdinov“, čo vedia, že niečo majú, a idú s tým aj medzi ostatných.